sn4.7『睡眠経』Supatisuttaṃ

Ekaṃ samayaṃ bhagavā rājagahe viharati veḷuvane kalandakanivāpe. ある時、世尊はラージャガハの竹林のリス養餌所に住されていた。
Atha kho bhagavā bahudevarattiṃ abbhokāse caṅkamitvā rattiyā paccūsasamayaṃ pāde pakkhāletvā vihāraṃ pavisitvā dakkhiṇena passena sīhaseyyaṃ kappesi pāde pādaṃ accādhāya sato sampajāno uṭṭhānasaññaṃ manasi karitvā. さて世尊は、夜のほとんどを野外で経行をされ、夜明け前に足を洗って住処へ入り、正知して起立想作意してから右脇腹を下にして足を足の上に置き、獅子臥をなされた。
Atha kho māro pāpimā yena bhagavā tenupasaṅkami; そのとき悪魔は世尊のもとに近づいた。
upasaṅkamitvā bhagavantaṃ gāthāya ajjhabhāsi . 近づくと世尊に偈をもって語りかけた。
‘‘Kiṃ soppasi kiṃ nu soppasi,「なぜ眠るのか いったいなぜ眠るのか
Kimidaṃ soppasi dubbhago [dubbhato (syā. kaṃ.), dubbhayo (pī.)] viya; ここになぜ眠るのか 悲運そうに
Suññamagāranti soppasi,き家だ』と お前は眠る
Kimidaṃ soppasi sūriye uggate’’ti. 太陽が上がったのに なぜここに眠るのか」と。
‘‘Yassa jālinī visattikā, Taṇhā natthi kuhiñci netave;「およそその者の渇望、執着渇愛がどこにも導くことがないような
Sabbūpadhiparikkhayā buddho, すべての依著遍尽ゆえに 覚者(目覚めた者)である
Soppati kiṃ tavettha mārā’’ti. よ ここにそなたの誰が眠るのか」と。
Atha kho māro pāpimā…pe… すると悪魔は「世尊は私を知っている、善逝は私を知っている」と苦しみ落胆し、
tatthevantaradhāyīti. その場で消え失せたという。