sn56.48[SNv,456]『第二孔軛経』(だいにこうくきょう、 Dutiyachiggaḷayugasuttaṃ、ドゥティヤチッガラユガ・スッタ)
「たとえば比丘たちよ、この大地が一面の水になるとしよう。
そこに(ある)男がひとつ穴の軛(穴の空いた板)を投入する。
するとそれを東風は西に運び、西風は東に運び、北風は南に運び、南風は北に運ぶ。
そのとき片目の亀がいる。
それは百年過ぎるごとに一回ずつ、水から顔を出すとしよう。
比丘たちよ、これをどう思うだろう。いったい百年過ぎるごとに一回ずつ水から顔をだすその片目の亀は、ひとつ穴の軛に首を入れられるだろうか?」と。
「尊者よ、百年過ぎるごとに一回ずつ水から顔をだすその片目の亀は、ひとつ穴の軛に首を入れられること、これは(稀有な)偶然です」と。
「比丘たちよ、まさにそのように人の状態を得ること、これは(稀有な)偶然である。
比丘たちよ、まさにそのように如来・阿羅漢・正等覚者者が世界に生じること、これは(稀有な)偶然である。
比丘たちよ、まさにそのように如来により説かれた法と律が世界に輝くこと、これは(稀有な)偶然である。
すなわち比丘たちよ、人の状態が得られ、如来・阿羅漢・正等覚者者が世界に生じ、そして如来により説かれた法と律が世界に輝いている。
それゆえ、ここで比丘たちよ、『これは苦である』と専念され、『これは苦の集起である』と専念され、『これは苦の滅である』と専念され、『これは苦の滅に至る行道である』と専念されるべきである」と。
‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, ayaṃ mahāpathavī ekodakā assa.
Tatra puriso ekacchiggaḷaṃ yugaṃ pakkhipeyya.
Tamenaṃ puratthimo vāto pacchimena saṃhareyya, pacchimo vāto puratthimena saṃhareyya, uttaro vāto dakkhiṇena saṃhareyya, dakkhiṇo vāto uttarena saṃhareyya.
Tatrassa kāṇo kacchapo.
So vassasatassa vassasatassa accayena sakiṃ sakiṃ ummujjeyya.
Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu kho kāṇo kacchapo vassasatassa vassasatassa accayena sakiṃ sakiṃ ummujjanto amusmiṃ ekacchiggaḷe yuge gīvaṃ paveseyyā’’ti?
‘‘Adhiccamidaṃ, bhante, yaṃ so kāṇo kacchapo vassasatassa vassasatassa accayena sakiṃ sakiṃ ummujjanto amusmiṃ ekacchiggaḷe yuge gīvaṃ paveseyyā’’ti.
‘‘Evaṃ adhiccamidaṃ, bhikkhave, yaṃ manussattaṃ labhati.
Evaṃ adhiccamidaṃ, bhikkhave, yaṃ tathāgato loke uppajjati arahaṃ sammāsambuddho.
Evaṃ adhiccamidaṃ, bhikkhave, yaṃ tathāgatappavedito dhammavinayo loke dibbati.
Tassidaṃ [tayidaṃ (?)], bhikkhave, manussattaṃ laddhaṃ, tathāgato loke uppanno arahaṃ sammāsambuddho, tathāgatappavedito ca dhammavinayo loke dibbati.
‘‘Tasmātiha, bhikkhave, ‘idaṃ dukkha’nti yogo karaṇīyo…pe…
‘ayaṃ dukkhanirodhagāminī paṭipadā’ti yogo karaṇīyo’’ti.
Aṭṭhamaṃ.
