文書の過去の版を表示しています。
mn26(2) 『聖求経(2)』 (しょうぐきょう、 Pāsarāsisuttaṃ、パーサラーシ・スッタ)
比丘たちよ、後にその私は、まだ若い黒々とした髪の、幸運な青春を備えた青年でありながら、人生第一期に、父母が欲せず涙顔で泣くのに、頭髪とひげを剃って渋色の衣をまとって俗屋から家なき者へと出家した。
そのように出家者となり、何か善なるものを求めるその(私)は、無上の静まりへの尊い足跡を探し求めて、アーラーラ・カーラーマに近づいた。
近づいてアーラーラ・カーラーマにこう言った。
『尊者カーラーマよ、私はこの法と律において、梵行をなすことを望みます。』と。
比丘たちよ、そう言われてアーラーラ・カーラーマは、私にこう言った。
『尊者よ、住するがよい。
これは識者が、やがてたしかに自分の師匠の(教え)を自ら証知し実証し成就して住することができるような法である。』と。
比丘たちよ、まもなくその私は、じつにすみやかにその法を記憶した。
比丘たちよ、その私は唇を叩くほどの、つぶやきが語られるほどの、ただその程度によって1)智の言葉、長老の言葉を語り、『私は知り、見る』と、自他ともに認めた。
比丘たちよ、そのとき私に、この思いがあった、
『アーラーラ・カーラーマは、この法すべてを信のみで自ら証知し実証し成就して住しているとは説いていない。
たしかにアーラーラ・カーラーマはこの法を知り見ながら住しているが。』と。
そこで比丘たちよ、私はアーラーラ・カーラーマに近づいた。
近づいてアーラーラ・カーラーマにこう言った。
「カーラーマ尊者よ、どれほどをもって、あなたはこの法を自ら証知し実証し成就して住していると説くのですか?」と。
比丘たちよ、このように言われたとき、アーラーラ・カーラーマは無所有処を説いた。
比丘たちよ、そのとき私に、この思いがあった、
『アーラーラ・カーラーマだけに信があるわけではなく、私にも信がある。
アーラーラ・カーラーマだけに精進があるわけではなく、私にも精進がある。
アーラーラ・カーラーマだけに念があるわけではなく、私にも念がある。
アーラーラ・カーラーマだけに定があるわけではなく、私にも定がある。
アーラーラ・カーラーマだけに智慧があるわけではなく、私にも智慧がある。
私は、アーラーラ・カーラーマが自ら証知し実証し成就して住していると説くその法、その法の実証のため、勤めてみようか』と。
比丘たちよ、まもなくその私は、じつにすみやかにその法を自ら証知して実証して成就して住した。
そこで比丘たちよ、私はアーラーラ・カーラーマに近づいた。
近づいてアーラーラ・カーラーマにこう言った。
『カーラーマ尊者よ、これほどをもって、あなたはこの法を自ら証知し実証し成就して住していると説くのですか?』と。
『尊者よ、これほどをもって、私はこの法を自ら証知し実証し成就して住していると説く。』と。
『尊者よ、私もまたこれほど、この法を自ら証知し実証し成就して住しています。』と。
「尊者よ、我々が尊者のような同梵行者を見出すことは我々の利得である。尊者よ、我々はよく得たものだ。
かくして私が自ら証知し実証し成就して説く法。その法をあなたが自ら証知し実証し成就して住する。
あなたが自ら証知し実証し成就して住する法。その法を私は自ら証知し実証し成就して説く。
かくして私が知る法。あなたはその法を知り、あなたが知る法。私はその法を知る。
かくしてあなたは私のごとく、私はあなたのごとし。
さあ尊者よ、いまや二人組となり、この会衆を世話しよう。』と。
かくして比丘たちよ、アーラーラ・カーラーマは私の師匠でありながら、弟子である私を自己と同等に置き、そして私を大いなる供養により供養した。
比丘たちよ、そのとき私に、この思いがあった、
『この法は無所有処への再生に限るものであり、厭離、離貪、滅尽、静寂、証知、等覚、涅槃へ転じない。』と。
比丘たちよ、その私はその法に満足せず、その法から厭離して立ち去った。
比丘たちよ、何か善なるものを求めるその私は、無上の静まりへの尊い足跡を探し求めて、ウダカ・ラーマプッタ2)に近づいた。
近づくとウダカ・ラーマプッタにこう言った。
『尊者よ、私はこの法と律において、梵行をなすことを望みます。』と。※説明の訳【尊者ラーマよ、と大士(ブッダ)がラーマプッタに言われたのは、ラーマに対してではない。なぜならそこではラーマは会衆の師であったが、しかし当時死亡して存在しなかった。それゆえそこではラーマにかかる動詞が過去の時制なのである。
そしてウダカ・ラーマプッタは師匠ではなく大士(ブッダ)の同梵行者と説かれている。そして復註には聖典においてラーマにこそ等至が得られたことがあるが、ウダカにではない」等々と後半に説明されている。】
比丘たちよ、そう言われてウダカ・ラーマプッタは、私にこう言った。
『尊者よ、住するがよい。
これは識者が、やがてたしかに自分の師匠の(教え)を自ら証知し実証し成就して住することができるような法である。』と。
比丘たちよ、まもなくその私は、じつにすみやかにその法を記憶した。
比丘たちよ、その私は唇を叩くほどの、つぶやきが語られるほどの、ただその程度によって智の言葉、長老の言葉を語り、『私は知り、見る』と、自他ともに認めた。
比丘たちよ、そのとき私に、この思いがあった、
『ラーマは、この法すべてを信のみで自ら証知し実証し成就して住したとは説いていない。
たしかにラーマはこの法を知り見ながら住したのだが。』と。
そこで比丘たちよ、私はウダカ・ラーマプッタに近づいた。
近づくとウダカ・ラーマプッタにこう言った。
『尊者よ、どれほどをもって、ラーマはこの法を自ら証知し実証し成就し住すると説いたのですか?』と。
比丘たちよ、このように言われたとき、ウダカ・ラーマプッタは非想非非想処を説いた。
比丘たちよ、そのとき私に、この思いがあった、
『ラーマだけに信があったわけではなく、私にも信がある。
ラーマだけに精進があったわけではなく、私にも精進がある。
ラーマだけに念があったわけではなく、私にも念がある。
ラーマだけに定があったわけではなく、私にも定がある。ラーマだけに智慧があったわけではなく、私にも智慧がある。
私はラーマが自ら証知し実証し成就して住したと説いたその法、その法の実証のため、勤めてみようか』と。
比丘たちよ、まもなくその私は、じつにすみやかにその法を自ら証知して実証して成就して住した。
そこで比丘たちよ、私はウダカ・ラーマプッタに近づいた。
近づくとウダカ・ラーマプッタにこう言った。
『尊者よ、これほどをもって、ラーマはこの法を自ら証知し実証し成就したと説いたのですか?』と。
『尊者よ、これほどをもって、ラーマはこの法を自ら証知し実証し成就したと説いた。』と。
『尊者よ、私もまたこれほど、この法を自ら証知し実証し成就して住しています。』と。
「尊者よ、我々が尊者のような同梵行者を見出すことは我々の利得です。尊者よ、我々はよく得たものです。
かくしてラーマが自ら証知し実証し成就して説いた法。その法をあなたが自ら証知し実証し成就して住しています。
あなたが自ら証知し実証し成就して住する法。その法をラーマは自ら証知し実証し成就して説きました。
かくしてラーマが証知した法、あなたはその法を知る。あなたが知る法、ラーマはその法を証知した。
かくしてあなたはラーマがあったごとく、ラーマがあったのはあなたのごとし。
さあ尊者よ、あなたがこの会衆を世話して下さい』と。
かくして比丘たちよ、ウダカ・ラーマプッタは私の同梵行者でありながら、師匠の立場に私を置き、そして私を大いなる供養により供養した。
比丘たちよ、そのとき私に、この思いがあった、
『この法は非想非非想処への再生に限るものであり、厭離、離貪、滅尽、静寂、証知、等覚、涅槃へ転じない。』と。
比丘たちよ、その私はその法に満足せず、その法から厭離して立ち去った。
‘‘So kho ahaṃ, bhikkhave, aparena samayena daharova samāno susukāḷakeso, bhadrena yobbanena samannāgato paṭhamena vayasā akāmakānaṃ mātāpitūnaṃ assumukhānaṃ rudantānaṃ kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajiṃ.
So evaṃ pabbajito samāno kiṃ kusalagavesī [kiṃkusalaṃgavesī (ka.)] anuttaraṃ santivarapadaṃ pariyesamāno yena āḷāro kālāmo tenupasaṅkamiṃ.
Upasaṅkamitvā āḷāraṃ kālāmaṃ etadavocaṃ .
‘icchāmahaṃ, āvuso kālāma, imasmiṃ dhammavinaye brahmacariyaṃ caritu’nti.
Evaṃ vutte, bhikkhave, āḷāro kālāmo maṃ etadavoca .
‘viharatāyasmā;
tādiso ayaṃ dhammo yattha viññū puriso nacirasseva sakaṃ ācariyakaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihareyyā’ti.
So kho ahaṃ, bhikkhave, nacirasseva khippameva taṃ dhammaṃ pariyāpuṇiṃ.
So kho ahaṃ, bhikkhave, tāvatakeneva oṭṭhapahatamattena lapitalāpanamattena ñāṇavādañca vadāmi theravādañca, ‘jānāmi passāmī’ti ca paṭijānāmi ahañceva aññe ca.
Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi .
‘na kho āḷāro kālāmo imaṃ dhammaṃ kevalaṃ saddhāmattakena sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmīti pavedeti;
addhā āḷāro kālāmo imaṃ dhammaṃ jānaṃ passaṃ viharatī’ti.
‘‘Atha khvāhaṃ, bhikkhave, yena āḷāro kālāmo tenupasaṅkamiṃ;
upasaṅkamitvā āḷāraṃ kālāmaṃ etadavocaṃ .
‘kittāvatā no, āvuso kālāma, imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmīti pavedesī’ti [upasampajja pavedesīti (sī. syā. pī.)]?
Evaṃ vutte, bhikkhave, āḷāro kālāmo ākiñcaññāyatanaṃ pavedesi.
Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi .
‘na kho āḷārasseva kālāmassa atthi saddhā, mayhaṃpatthi saddhā;
na kho āḷārasseva kālāmassa atthi vīriyaṃ, mayhaṃpatthi vīriyaṃ;
na kho āḷārasseva kālāmassa atthi sati, mayhaṃpatthi sati;
na kho āḷārasseva kālāmassa atthi samādhi, mayhaṃpatthi samādhi;
na kho āḷārasseva kālāmassa atthi paññā, mayhaṃpatthi paññā.
Yaṃnūnāhaṃ yaṃ dhammaṃ āḷāro kālāmo sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmīti pavedeti, tassa dhammassa sacchikiriyāya padaheyya’nti.
So kho ahaṃ, bhikkhave, nacirasseva khippameva taṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihāsiṃ.
‘‘Atha khvāhaṃ, bhikkhave, yena āḷāro kālāmo tenupasaṅkamiṃ;
upasaṅkamitvā āḷāraṃ kālāmaṃ etadavocaṃ .
‘Ettāvatā no, āvuso kālāma, imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedesī’ti?
‘Ettāvatā kho ahaṃ, āvuso, imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedemī’ti.
‘Ahampi kho, āvuso, ettāvatā imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmī’ti.
‘Lābhā no, āvuso, suladdhaṃ no, āvuso, ye mayaṃ āyasmantaṃ tādisaṃ sabrahmacāriṃ passāma.
Iti yāhaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedemi taṃ tvaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharasi.
Yaṃ tvaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharasi tamahaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedemi.
Iti yāhaṃ dhammaṃ jānāmi taṃ tvaṃ dhammaṃ jānāsi, yaṃ tvaṃ dhammaṃ jānāsi tamahaṃ dhammaṃ jānāmi.
Iti yādiso ahaṃ tādiso tuvaṃ, yādiso tuvaṃ tādiso ahaṃ.
Ehi dāni, āvuso, ubhova santā imaṃ gaṇaṃ pariharāmā’ti.
Iti kho, bhikkhave, āḷāro kālāmo ācariyo me samāno (attano) [( ) natthi (sī. syā. pī.)] antevāsiṃ maṃ samānaṃ attanā [attano (sī. pī.)] samasamaṃ ṭhapesi, uḷārāya ca maṃ pūjāya pūjesi.
Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi .
‘nāyaṃ dhammo nibbidāya na virāgāya na nirodhāya na upasamāya na abhiññāya na sambodhāya na nibbānāya saṃvattati, yāvadeva ākiñcaññāyatanūpapattiyā’ti.
So kho ahaṃ, bhikkhave, taṃ dhammaṃ analaṅkaritvā tasmā dhammā nibbijja apakkamiṃ.
‘‘So kho ahaṃ, bhikkhave, kiṃ kusalagavesī anuttaraṃ santivarapadaṃ pariyesamāno yena udako [uddako (sī. syā. pī.)] rāmaputto tenupasaṅkamiṃ;
upasaṅkamitvā udakaṃ rāmaputtaṃ etadavocaṃ .
‘icchāmahaṃ, āvuso [āvuso rāma (sī. syā. ka.) mahāsatto rāmaputtameva avoca, na rāmaṃ, rāmo hi tattha gaṇācariyo bhaveyya, tadā ca kālaṅkato asanto. tenevettha rāmāyattāni kriyapadāni atītakālavasena āgatāni,
udako ca rāmaputto mahāsattassa sabrahmacārītveva vutto, na ācariyoti. ṭīkāyaṃ ca ‘‘pāḷiyaṃ rāmasseva samāpattilābhitā āgatā na udakassā’’ti ādi pacchābhāge pakāsitā], imasmiṃ dhammavinaye brahmacariyaṃ caritu’nti.
Evaṃ vutte, bhikkhave, udako rāmaputto maṃ etadavoca .
‘viharatāyasmā;
tādiso ayaṃ dhammo yattha viññū puriso nacirasseva sakaṃ ācariyakaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihareyyā’ti.
So kho ahaṃ, bhikkhave, nacirasseva khippameva taṃ dhammaṃ pariyāpuṇiṃ.
So kho ahaṃ, bhikkhave, tāvatakeneva oṭṭhapahatamattena lapitalāpanamattena ñāṇavādañca vadāmi theravādañca, ‘jānāmi passāmī’ti ca paṭijānāmi ahañceva aññe ca.
Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi .
‘na kho rāmo imaṃ dhammaṃ kevalaṃ saddhāmattakena sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmīti pavedesi;
addhā rāmo imaṃ dhammaṃ jānaṃ passaṃ vihāsī’ti.
‘‘Atha khvāhaṃ, bhikkhave, yena udako rāmaputto tenupasaṅkamiṃ;
upasaṅkamitvā udakaṃ rāmaputtaṃ etadavocaṃ .
‘kittāvatā no, āvuso, rāmo imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmīti pavedesī’ti?
Evaṃ vutte, bhikkhave, udako rāmaputto nevasaññānāsaññāyatanaṃ pavedesi.
Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi .
‘na kho rāmasseva ahosi saddhā, mayhaṃpatthi saddhā;
na kho rāmasseva ahosi vīriyaṃ, mayhaṃpatthi vīriyaṃ;
na kho rāmasseva ahosi sati, mayhaṃpatthi sati;
na kho rāmasseva ahosi samādhi, mayhaṃpatthi samādhi, na kho rāmasseva ahosi paññā, mayhaṃpatthi paññā.
Yaṃnūnāhaṃ yaṃ dhammaṃ rāmo sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmīti pavedesi, tassa dhammassa sacchikiriyāya padaheyya’nti.
So kho ahaṃ, bhikkhave, nacirasseva khippameva taṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihāsiṃ.
‘‘Atha khvāhaṃ, bhikkhave, yena udako rāmaputto tenupasaṅkamiṃ;
upasaṅkamitvā udakaṃ rāmaputtaṃ etadavocaṃ .
‘Ettāvatā no, āvuso, rāmo imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedesī’ti?
‘Ettāvatā kho, āvuso, rāmo imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedesī’ti.
‘Ahampi kho, āvuso, ettāvatā imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmī’ti.
‘Lābhā no, āvuso, suladdhaṃ no, āvuso, ye mayaṃ āyasmantaṃ tādisaṃ sabrahmacāriṃ passāma.
Iti yaṃ dhammaṃ rāmo sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedesi, taṃ tvaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharasi.
Yaṃ tvaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharasi, taṃ dhammaṃ rāmo sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedesi.
Iti yaṃ dhammaṃ rāmo abhiññāsi taṃ tvaṃ dhammaṃ jānāsi, yaṃ tvaṃ dhammaṃ jānāsi, taṃ dhammaṃ rāmo abhiññāsi.
Iti yādiso rāmo ahosi tādiso tuvaṃ, yādiso tuvaṃ tādiso rāmo ahosi.
Ehi dāni, āvuso, tuvaṃ imaṃ gaṇaṃ pariharā’ti.
Iti kho, bhikkhave, udako rāmaputto sabrahmacārī me samāno ācariyaṭṭhāne maṃ ṭhapesi, uḷārāya ca maṃ pūjāya pūjesi.
Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi .
‘nāyaṃ dhammo nibbidāya na virāgāya na nirodhāya na upasamāya na abhiññāya na sambodhāya na nibbānāya saṃvattati, yāvadeva nevasaññānāsaññāyatanūpapattiyā’ti.
So kho ahaṃ, bhikkhave, taṃ dhammaṃ analaṅkaritvā tasmā dhammā nibbijja apakkamiṃ.
[<10>]
