ユーザ用ツール

サイト用ツール


mn54_3

mn54(3) 『哺多利経(3)』ぽたりきょう、 Potaliyasuttaṃ、ポータリヤ・スッタ)

 世尊はこう言われた。
 【危難の話】 <BOOKMARK:a>
 たとえば居士よ、飢えて衰弱にさらされた犬が、牛の屠殺場に現れたとする。
 するとそれに、巧みな牛の屠殺人や牛の屠殺人見習いが、よくよく切り削がれて肉のない、血にまみれた骨、骸骨を投げつける。

 居士よ、これをどう思うだろうか。いったいその犬は、よくよく切り削がれて肉のない、血にまみれたその骨、骸骨をなめるなら、飢えと衰弱を駆逐できるだろうか?」と。
 
「いいえ、尊者よ。」
 
「それはなぜか?」
 
「なぜなら尊者よ、それは、よくよく切り削がれて肉のない、血にまみれた骨、骸骨を(与えたからです)。
 そしてその犬は疲労と困惑を受けるだけでしょう」と。
「まさにそのように居士よ、聖弟子は、かく熟慮する、
諸欲は骨、骸骨のごとく多く、悩み多い。そこにはより多くの危難がある』と、世尊により説かれた。
 そのようにこれを如実に正しい智慧により見て、種々なる、種々性に依る、それを回避して、そこで完全に世間肉が残りなく滅するような単一の、単一性に依る、その修養する。

 
 たとえば居士よ、ハゲタカやアオサギあるいは鷹が肉片を取って飛び上がるとしよう、
 するとハゲタカもアオサギも鷹もつぎつぎと追いかけて、それを引き裂き引きはがそうとする。
 居士よ、これをどう思うだろう。もしそのハゲタカやアオサギあるいは鷹が、その肉片をすぐに放棄しないなら、その者はそれに起因して、ぬほどのを受けるのではないだろうか?」と。
 
「その通りです、尊者よ」と。
 
 まさにそのように居士よ、聖弟子は、かく熟慮する、
諸欲肉片のごとく多く、悩み多い。そこにはより多くの危難がある』と、世尊により説かれた。
 そのようにこれを如実に正しい智慧により見て、種々なる、種々性に依る、それを回避して、そこで完全に世間肉が残りなく滅するような単一の、単一性に依る、その修養する。

 たとえば居士よ、男が燃える草の松明を取って風に逆らって進むとしよう。
 居士よ、これをどう思うだろう。もしその男がその燃える草の松明をすぐにでも放棄しないならば、彼のその燃える草の松明は手を焼き、あるいは腕を焼き、
 あちらやこちらの部分・部位を焼き、彼はそれに起因して、ぬほどのを受けるのではないだろうか?」と。

 
「その通りです、尊者よ」と。
 
「まさにそのように居士よ、聖弟子は、かく熟慮する、
諸欲は草の松明のごとく多く、悩み多い。そこにはより多くの危難がある』と、世尊により説かれた。
 そのようにこれを如実に正しい智慧により見て、 …中略…
 その修養する。
 
 たとえば居士よ、人の背丈を超えた、焔なく、煙なき(真っ赤な)炭火の満ちた燃える穴がある。
 そこに生きることを欲しなないことを欲し欲し厭意ある者が近づく(とする)。
 するとこの者を、二人のある男が別々に腕をつかんで、その燃える穴へ引き寄せる。
 居士よ、これをどう思うだろう。いったいその男はああだこうだといってをよじるのではないか?」と。
 
「その通りです、尊者よ」と。
 
「それはなぜか?」
 
「なぜなら尊者よ、その男には『私はこの燃える穴に落ちるだろう、それに起因して、あるいはぬほどのを受けるだろう。』と知られたからです」と。
 
「まさにそのように居士よ、聖弟子は、かく熟慮する、
諸欲は燃える穴のごとく多く、悩み多い。そこにはより多くの危難がある』と、世尊により説かれた。
 そのようにこれを如実に正しい智慧により見て、…中略…
 その修養する。
 
 たとえば居士よ、男が心地よい園林、心地よい森、心地よい土地、心地よい蓮池の夢を見るとする。

 (しかし)目覚めた彼は、もう何も見ない。

 まさにそのように居士よ、聖弟子は、かく熟慮する、
諸欲は夢のごとく多く、悩み多い。そこにはより多くの危難がある』と、世尊により説かれた。 … 中略 …
 その修養する。

 たとえば居士よ、男が借り物の財を乞求して、馬車や人用の最高級の宝石のイヤリングがある(とする)。

 彼はそれらの借り物の財をもって、前におかれ、囲まれて市場の中を行道する。
 すると人々はそれを見て、このように言うだろう。
『ああ、じつに財ある人だ。財ある者たちは、このように財物を享受するものだ』と。
 しかし持ち主たちは彼を見つけるたびに、自己のものを持ち去るとする。
 居士よ、これをどう思うだろう。いったいその男の異変は当然だろうか?」と。
 
「その通りです、尊者よ」と。
 
「それはなぜか?」
 
「なぜなら持ち主たちが自分のものを持ち去るからです」と。
 
「まさにそのように居士よ、聖弟子は、かく熟慮する、
諸欲は借り物のごとく多く、悩み多い。そこにはより多くの危難がある』と、世尊により説かれた。 … 中略 …
 その修養する。
 
 尊者よ、たとえば村や町の遠くない所に濃い森林がある。

 そこには果実の実った、果実生じた木があり、そしてどの果実も地面に落ちていないとする。
 そこに果実を求め、果実を探し、果実探求をなしている男が来る。
 彼はその森林に分け入り、果実の実った、果実が生じたその木を見つける。
 彼には、このような(思いが)あるだろう。
『これは果実の実った、果実が生じた木だが、どの果実も地面に落ちていない。
 しかし私は木に登ることを知っている。
 私はこの木に登って、欲するだけ食い、そして腰(袋)を満たしてはどうか』と。
 彼はこの木に登って、欲するだけ食い、そして腰(袋)を満たす。

 そのとき鋭い斧を持って果実を求め、果実を探し、果実探求をなしている第二の男がやって来る。

 彼はその森林に分け入り、果実の実った、果実が生じたその木を見つける。
 彼には、このような(思いが)あるだろう。
『これは果実の実った、果実が生じた木だが、どの果実も地面に落ちていない。
 しかし私は木に登ることを知らない。
 私はこの木を根元から切断して、欲するだけ食い、そして腰(袋)を満たしてはどうか』と。
 彼は、その樹木を根元から切断する。
 居士よ、これをどう思うだろう。木に登ったその最初の男は、もし彼がすぐに下りないなら、彼には、その木が倒れて、

 手を壊し、あるいは足を壊し、あちらやこちらの部分・部位を壊し、彼はそれに起因して、ぬほどのを受けるのではないだろうか?」と。
 
「その通りです、尊者よ」と。
 
「まさにそのように居士よ、聖弟子は、かく熟慮する、
諸欲は木の果実のごとく多く、悩み多い。そこにはより多くの危難がある』と、世尊により説かれた。
 そのようにこれを如実に正しい智慧により見て、種々なる、種々性に依る、それを回避して、そこで完全に世間肉が残りなく滅するような単一の、単一性に依る、その修養する。

Bhagavā etadavoca .
Kāmādīnavakathā
‘‘Seyyathāpi, gahapati, kukkuro jighacchādubbalyapareto goghātakasūnaṃ paccupaṭṭhito assa.
Tamenaṃ dakkho goghātako vā goghātakantevāsī vā aṭṭhikaṅkalaṃ sunikkantaṃ nikkantaṃ nimmaṃsaṃ lohitamakkhitaṃ upasumbheyya [upacchubheyya (sī. pī.), upacchūbheyya (syā. kaṃ.), upaccumbheyya (ka.)].
Taṃ kiṃ maññasi, gahapati, api nu kho so kukkuro amuṃ aṭṭhikaṅkalaṃ sunikkantaṃ nikkantaṃ nimmaṃsaṃ lohitamakkhitaṃ palehanto jighacchādubbalyaṃ paṭivineyyā’’ti?

‘‘No hetaṃ, bhante’’.

‘‘Taṃ kissa hetu’’?

‘‘Aduñhi, bhante, aṭṭhikaṅkalaṃ sunikkantaṃ nikkantaṃ nimmaṃsaṃ lohitamakkhitaṃ.
Yāvadeva pana so kukkuro kilamathassa vighātassa bhāgī assāti.
Evameva kho, gahapati, ariyasāvako iti paṭisañcikkhati .
‘aṭṭhikaṅkalūpamā kāmā vuttā bhagavatā bahudukkhā bahupāyāsā [bahūpāyāsā (sī. syā. kaṃ. pī.)], ādīnavo ettha bhiyyo’ti.
Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā yāyaṃ upekkhā nānattā nānattasitā taṃ abhinivajjetvā, yāyaṃ upekkhā ekattā ekattasitā yattha sabbaso lokāmisūpādānā aparisesā nirujjhanti tamevūpekkhaṃ bhāveti.

‘‘Seyyathāpi, gahapati, gijjho vā kaṅko vā kulalo vā maṃsapesiṃ ādāya uḍḍīyeyya [uḍḍayeyya (syā. pī.)].
Tamenaṃ gijjhāpi kaṅkāpi kulalāpi anupatitvā anupatitvā vitaccheyyuṃ vissajjeyyuṃ [virājeyyuṃ (sī. syā. kaṃ. pī.)].
Taṃ kiṃ maññasi, gahapati, sace so gijjho vā kaṅko vā kulalo vā taṃ maṃsapesiṃ na khippameva paṭinissajjeyya, so tatonidānaṃ maraṇaṃ vā nigaccheyya maraṇamattaṃ vā dukkha’’nti?

‘‘Evaṃ, bhante’’.

‘‘Evameva kho, gahapati, ariyasāvako iti paṭisañcikkhati .
‘maṃsapesūpamā kāmā vuttā bhagavatā bahudukkhā bahupāyāsā, ādīnavo ettha bhiyyo’ti.
Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā yāyaṃ upekkhā nānattā nānattasitā taṃ abhinivajjetvā yāyaṃ upekkhā ekattā ekattasitā yattha sabbaso lokāmisūpādānā aparisesā nirujjhanti tamevūpekkhaṃ bhāveti.
‘‘Seyyathāpi, gahapati, puriso ādittaṃ tiṇukkaṃ ādāya paṭivātaṃ gaccheyya.
Taṃ kiṃ maññasi, gahapati, sace so puriso taṃ ādittaṃ tiṇukkaṃ na khippameva paṭinissajjeyya tassa sā ādittā tiṇukkā hatthaṃ vā daheyya bāhuṃ vā daheyya
aññataraṃ vā aññataraṃ vā aṅgapaccaṅgaṃ [daheyya. aññataraṃ vā aṅgapaccaṅga (sī. pī.)] daheyya, so tatonidānaṃ maraṇaṃ vā nigaccheyya maraṇamattaṃ vā dukkha’’nti?

‘‘Evaṃ, bhante’’.

‘‘Evameva kho, gahapati, ariyasāvako iti paṭisañcikkhati .
‘tiṇukkūpamā kāmā vuttā bhagavatā bahudukkhā bahupāyāsā, ādīnavo ettha bhiyyo’ti.
Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā…pe…
tamevūpekkhaṃ bhāveti.

‘‘Seyyathāpi, gahapati, aṅgārakāsu sādhikaporisā, pūrā aṅgārānaṃ vītaccikānaṃ vītadhūmānaṃ.
Atha puriso āgaccheyya jīvitukāmo amaritukāmo sukhakāmo dukkhappaṭikkūlo.
Tamenaṃ dve balavanto purisā nānābāhāsu gahetvā aṅgārakāsuṃ upakaḍḍheyyuṃ.
Taṃ kiṃ maññasi, gahapati, api nu so puriso iticiticeva kāyaṃ sannāmeyyā’’ti?

‘‘Evaṃ, bhante’’.

‘‘Taṃ kissa hetu’’?

‘‘Viditañhi, bhante, tassa purisassa imañcāhaṃ aṅgārakāsuṃ papatissāmi, tatonidānaṃ maraṇaṃ vā nigacchissāmi maraṇamattaṃ vā dukkha’’nti.

‘‘Evameva kho, gahapati, ariyasāvako iti paṭisañcikkhati .
‘aṅgārakāsūpamā kāmā vuttā bhagavatā bahudukkhā bahupāyāsā, ādīnavo ettha bhiyyo’ti.
Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā…pe…
tamevūpekkhaṃ bhāveti.

‘‘Seyyathāpi, gahapati, puriso supinakaṃ passeyya ārāmarāmaṇeyyakaṃ vanarāmaṇeyyakaṃ bhūmirāmaṇeyyakaṃ pokkharaṇirāmaṇeyyakaṃ.
So paṭibuddho na kiñci paṭipasseyya [passeyya (sī. syā. kaṃ. pī.)].

Evameva kho, gahapati, ariyasāvako iti paṭisañcikkhati .
‘supinakūpamā kāmā vuttā bhagavatā bahudukkhā bahupāyāsā, ādīnavo ettha bhiyyo’ti…pe…
tamevūpekkhaṃ bhāveti.

‘‘Seyyathāpi, gahapati, puriso yācitakaṃ bhogaṃ yācitvā yānaṃ vā [yānaṃ (syā. kaṃ. pī.)] poriseyyaṃ [poroseyyaṃ (sī. pī. ka.), oropeyya (syā. kaṃ.)] pavaramaṇikuṇḍalaṃ.
So tehi yācitakehi bhogehi purakkhato parivuto antarāpaṇaṃ paṭipajjeyya.
Tamenaṃ jano disvā evaṃ vadeyya .
‘bhogī vata, bho, puriso, evaṃ kira bhogino bhogāni bhuñjantī’ti.

Tamenaṃ sāmikā yattha yattheva passeyyuṃ tattha tattheva sāni hareyyuṃ.
Taṃ kiṃ maññasi, gahapati, alaṃ nu kho tassa purisassa aññathattāyā’’ti?

‘‘Evaṃ, bhante’’.

‘‘Taṃ kissa hetu’’?

‘‘Sāmino hi, bhante, sāni harantī’’ti.

‘‘Evameva kho, gahapati, ariyasāvako iti paṭisañcikkhati .
‘yācitakūpamā kāmā vuttā bhagavatā bahudukkhā bahupāyāsā, ādīnavo ettha bhiyyo’ti…pe…
tamevūpekkhaṃ bhāveti.

‘‘Seyyathāpi, gahapati, gāmassa vā nigamassa vā avidūre tibbo vanasaṇḍo.
Tatrassa rukkho sampannaphalo ca upapannaphalo [uppannaphalo (syā.)] ca, na cassu kānici phalāni bhūmiyaṃ patitāni.
Atha puriso āgaccheyya phalatthiko phalagavesī phalapariyesanaṃ caramāno.
So taṃ vanasaṇḍaṃ ajjhogāhetvā taṃ rukkhaṃ passeyya sampannaphalañca upapannaphalañca.
Tassa evamassa .
‘ayaṃ kho rukkho sampannaphalo ca upapannaphalo ca, natthi ca kānici phalāni bhūmiyaṃ patitāni.
Jānāmi kho panāhaṃ rukkhaṃ ārohituṃ [āruhituṃ (sī.)].
Yaṃnūnāhaṃ imaṃ rukkhaṃ ārohitvā yāvadatthañca khādeyyaṃ ucchaṅgañca pūreyya’nti.
So taṃ rukkhaṃ ārohitvā yāvadatthañca khādeyya ucchaṅgañca pūreyya.
Atha dutiyo puriso āgaccheyya phalatthiko phalagavesī phalapariyesanaṃ caramāno tiṇhaṃ kuṭhāriṃ [kudhāriṃ (syā. kaṃ. ka.)] ādāya.
So taṃ vanasaṇḍaṃ ajjhogāhetvā taṃ rukkhaṃ passeyya sampannaphalañca upapannaphalañca.
Tassa evamassa .
‘ayaṃ kho rukkho sampannaphalo ca upapannaphalo ca, natthi ca kānici phalāni bhūmiyaṃ patitāni.
Na kho panāhaṃ jānāmi rukkhaṃ ārohituṃ.
Yaṃnūnāhaṃ imaṃ rukkhaṃ mūlato chetvā yāvadatthañca khādeyyaṃ ucchaṅgañca pūreyya’nti.
So taṃ rukkhaṃ mūlatova chindeyya.
Taṃ kiṃ maññasi, gahapati, amuko [asu (sī. pī.)] yo so puriso paṭhamaṃ rukkhaṃ ārūḷho sace so na khippameva oroheyya tassa so rukkho papatanto
hatthaṃ vā bhañjeyya pādaṃ vā bhañjeyya aññataraṃ vā aññataraṃ vā aṅgapaccaṅgaṃ bhañjeyya, so tatonidānaṃ maraṇaṃ vā nigaccheyya maraṇamattaṃ vā dukkha’’nti?

‘‘Evaṃ, bhante’’.

‘‘Evameva kho, gahapati, ariyasāvako iti paṭisañcikkhati .
‘rukkhaphalūpamā kāmā vuttā bhagavatā bahudukkhā bahupāyāsā, ādīnavo ettha bhiyyo’ti.
Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā yāyaṃ upekkhā nānattā nānattasitā taṃ abhinivajjetvā yāyaṃ upekkhā ekattā ekattasitā yattha sabbaso lokāmisūpādānā aparisesā nirujjhanti tamevūpekkhaṃ bhāveti.

mn54_3.txt · 最終更新: by h1roemon