mn36(1) 『薩遮迦大経(1)』 (さっしゃかだいきょう、 Mahāsaccakasuttaṃ、マハーサッチャカ・スッタ)
私はこのように聞いた。
ある時、世尊はヴェーサーリーの大林の尖塔会堂に住されていた。
さてその頃、世尊は午前によく着衣され、鉢と衣を持ってヴェーサーリーに托鉢に入られた。
さてニガンタ派のサッチャカは徒歩で、遊歩し巡り歩きつつ大林の尖塔会堂に近づいた。
アーナンダ尊者はちょうど、遠くから近づいてくるニガンタ派のサッチャカを見た。
見て、世尊にこう言った。
「尊者よ、多くの人々に善いと認められた討論者、賢論者であるかのニガンタ派のサッチャカが参りました。
尊者よ、この者は仏陀の不名誉を欲し、法の不名誉を欲し、僧伽の不名誉を欲しています。
尊者よ、どうか世尊は憐れみをもって、しばらくお座り下さい」と。
世尊は敷かれた座処に座られた。
さてニガンタ派のサッチャカは世尊のもとに近づいた。
近づくと世尊に挨拶をして、喜ばしい挨拶の話を交わすと一隅に座った。
一隅に座ったニガンタ派のサッチャカは、世尊にこう言った。
「尊者ゴータマよ、ある沙門・婆羅門たちは、身の修養の修行を実践して住しますが、心の修養を(実践)しません。
尊者ゴータマよ、彼らは体の苦受に触れます。
尊者ゴータマよ、かつて体の苦受に触れた者には、(その後)腿(もも)の麻痺となり、心臓も裂け、口から熱い血も上り、狂気や心の錯乱に達することもありました。
尊者ゴータマよ、彼のこの心は身に随うものであり、身により転じます。
それはなぜか?
心の修養なきことゆえにです。
尊者ゴータマよ、またある沙門・婆羅門たちは、心の修養の修行を実践して住し、身の修養を(実践)しません。
尊者ゴータマよ、彼らは心の苦受に触れます。
尊者ゴータマよ、かつて心の苦受に触れた者には、(その後)腿(もも)の麻痺となり、心臓も裂け、口から熱い血も上り、狂気や心の錯乱に達することもありました。
尊者ゴータマよ、彼のこの身は心に随うものであり、心により転じます。
それはなぜか?
身の修養なきことゆえにです。
尊者ゴータマよ、そのとき私に、このような(思い)があります。
『ゴータマ尊者の弟子たちは心の修養の修行を実践して住し、身の修養を(実践)していない。』」と。
「それではアッギヴェッサナよ、君は身の修養を何であると聞いたのか?」と。
「それは、ナンダ・ヴァッチャ、キソ・サンキッチャ、マッカリ・ゴーサーラのようにです。
尊者ゴータマよ、彼らは裸行、脱糞行、(食後)手を舐めとり、さあ(と招待される)尊師でなく、お残り下さい(と招待される)尊師でなく、持ち運ばれた(施食を)受けず、(招待の)指定はなされず、招待を受けず、
壺口から受け取らず、鍋口から受け取らず、敷地内で(受け取らず)、棒内で(受け取らず)、すり鉢内で(受け取らず)、二人が食べているとき(受け取らず)、妊婦から(受け取らず)、授乳者から(受け取らず)、
男のもとに行った(女から受け取らず)、飢饉時に集められたものを(受け取らず)、犬が現れたところで(受け取らず)、ハエが群れをなすところで(受け取らず)、魚を(受け取らず)、肉を(受け取らず)、穀物酒、果実酒、酸粥を飲まない。
彼らは一つの家で一口の食を得る者となり、あるいは二つの家で二口の食を得る者となり、 …
あるいは七つの家で七口の食を(受けるだけ)となる。
一つの施しでも生き延び、また二つの施しでも生き延び、 …
また七つの施しでも生き延びる。
一日に一食を食べ、また二日に一食を食べ …
また七日に一食を食べる。
と、このように半月間、食の巡回による食物修行を実践して住するのです」と。
「ではアッギヴェッサナよ、彼らはそれのみによって生き延びるのか?」と。
「尊者ゴータマよ、そうではありません。
尊者ゴータマよ、彼らは時には豪華な噛みごたえのあるものを噛み、豪華な食を食べ、豪華な味わいを味わい、豪華な飲み物を飲みます。
(それにより)彼らはこの身に力をつけさせ、育成し、太らせるのです」と。
「アッギヴェッサナよ、彼らは先に断じたものを後に集めている(だけである)。そのように、この身には集積と削減がある。
それではアッギヴェッサナよ、君は心の修養を何であると聞いたのか?」と。
ニガンタ派のサッチャカは心の修養について世尊に問われて返答できなかった。
そこで世尊はニガンタ派のサッチャカに、こう言われた。
「アッギヴェッサナよ、先ほど君によって語られた身の修養、それも聖者の律における如法の身の修養ではない。
アッギヴェッサナよ、君は身の修養も了知していないのに、どうして君が心の修養を知れるだろうか?
しかしアッギヴェッサナよ、身が修養されず心も修養されない者がいるように、身が修養され心も修養された者もいるのだ。
君はそれを聞き、充分に作意しなさい。私は語ろう」と。
「そのように、尊者よ」と、ニガンタ派のサッチャカは世尊に応えた。
世尊はこう言われた。
「ではアッギヴェッサナよ、どのような者は身が修養されず心も修養されないのか?
アッギヴェッサナよ、ここに無聞の凡夫には楽受が生じる。
彼は楽受に触れて楽に貪ある者となり、楽への有貪性に陥る。
(しかし)彼のその楽受は滅する。
楽受の滅により苦受が生じる。
彼は苦受に触れて悲しみ、疲労し、悲嘆し、胸を叩いて嘆き、迷妄に陥る。
アッギヴェッサナよ、彼には身の不修養ゆえにその生じた楽受が心を遍取してとどまり、また心の不修養ゆえに生じた苦受が心を遍取してとどまる。
アッギヴェッサナよ、およそ誰でもこのような二つの側面ある者には、身の不修養ゆえに、生じた楽受が心を遍取してとどまり、また心の不修養ゆえに、生じた苦受が心を遍取してとどまる。アッギヴェッサナよ、このように身が修養されず心も修養されない者がいる。
ではアッギヴェッサナよ、どのように身が修養され心も修養された者なのか?
アッギヴェッサナよ、ここに既聞の聖弟子の楽受が生じる。
彼は楽受に触れて楽に貪ある者とならず、楽への有貪性に陥らない。
彼のその楽受は滅する。
楽受の滅により苦受が生じる。
彼は苦受に触れても悲しまず、疲労せず、悲嘆せず、胸を叩いて嘆かず、迷妄に陥らない。
アッギヴェッサナよ、彼には身の修養ゆえにその生じた楽受が心を遍取してとどまらず、また心の修養ゆえに生じた苦受が心を遍取してとどまらない。
アッギヴェッサナよ、およそ誰でもこのような二つの側面ある者には、身の修養ゆえにその生じた楽受が心を遍取してとどまらず、また心の修養ゆえに生じた苦受が心を遍取してとどまらない。
アッギヴェッサナよ、このように身が修養され心も修養された者がいる」と。
「(それでは)私はこのようにゴータマ尊者へ浄信しましょう、
ゴータマ尊者は身が修養され心も修養された方であると」と。
「アッギヴェッサナよ、まことに君によってこの責められるべき言葉が攻撃的に語られたが、それでも私は君に解答しよう。
アッギヴェッサナよ、私は髪、ひげを剃り渋色の衣をまとって、俗家から家なき者へと出家してから、
じつに私には生じた楽受が心を遍取してとどまる、あるいは生じた苦受が心を遍取してとどまるということはない」と。
「いったいゴータマ尊者には、生じた楽受が心を遍取してとどまるような楽受は生じず、
ゴータマ尊者には、生じた苦受が心を遍取してとどまるような苦受は生じないのでしょうか」と。
Evaṃ me sutaṃ .
ekaṃ samayaṃ bhagavā vesāliyaṃ viharati mahāvane kūṭāgārasālāyaṃ.
Tena kho pana samayena bhagavā pubbaṇhasamayaṃ sunivattho hoti pattacīvaramādāya vesāliṃ piṇḍāya pavisitukāmo [pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya… pavisitukāmo hoti (sī.)].
Atha kho saccako nigaṇṭhaputto jaṅghāvihāraṃ anucaṅkamamāno anuvicaramāno yena mahāvanaṃ kūṭāgārasālā tenupasaṅkami.
Addasā kho āyasmā ānando saccakaṃ nigaṇṭhaputtaṃ dūratova āgacchantaṃ.
Disvāna bhagavantaṃ etadavoca .
‘‘ayaṃ, bhante, saccako nigaṇṭhaputto āgacchati bhassappavādako paṇḍitavādo sādhusammato bahujanassa.
Eso kho, bhante, avaṇṇakāmo buddhassa, avaṇṇakāmo dhammassa, avaṇṇakāmo saṅghassa.
Sādhu, bhante, bhagavā muhuttaṃ nisīdatu anukampaṃ upādāyā’’ti.
Nisīdi bhagavā paññatte āsane.
Atha kho saccako nigaṇṭhaputto yena bhagavā tenupasaṅkami;
upasaṅkamitvā bhagavatā saddhiṃ sammodi, sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi.
Ekamantaṃ nisinno kho saccako nigaṇṭhaputto bhagavantaṃ etadavoca .
‘‘Santi, bho gotama, eke samaṇabrāhmaṇā kāyabhāvanānuyogamanuyuttā viharanti, no cittabhāvanaṃ.
Phusanti hi te, bho gotama, sārīrikaṃ dukkhaṃ vedanaṃ.
Bhūtapubbaṃ, bho gotama, sārīrikāya dukkhāya vedanāya phuṭṭhassa sato ūrukkhambhopi nāma bhavissati, hadayampi nāma phalissati, uṇhampi lohitaṃ mukhato uggamissati, ummādampi pāpuṇissati [pāpuṇissanti (syā. kaṃ.)] cittakkhepaṃ.
Tassa kho etaṃ, bho gotama, kāyanvayaṃ cittaṃ hoti, kāyassa vasena vattati.
Taṃ kissa hetu?
Abhāvitattā cittassa.
Santi pana, bho gotama, eke samaṇabrāhmaṇā cittabhāvanānuyogamanuyuttā viharanti, no kāyabhāvanaṃ.
Phusanti hi te, bho gotama, cetasikaṃ dukkhaṃ vedanaṃ.
Bhūtapubbaṃ, bho gotama, cetasikāya dukkhāya vedanāya phuṭṭhassa sato ūrukkhambhopi nāma bhavissati, hadayampi nāma phalissati, uṇhampi lohitaṃ mukhato uggamissati, ummādampi pāpuṇissati cittakkhepaṃ.
Tassa kho eso, bho gotama, cittanvayo kāyo hoti, cittassa vasena vattati.
Taṃ kissa hetu?
Abhāvitattā kāyassa.
Tassa mayhaṃ, bho gotama, evaṃ hoti .
‘addhā bhoto gotamassa sāvakā cittabhāvanānuyogamanuyuttā viharanti, no kāyabhāvana’’’nti.
‘‘Kinti pana te, aggivessana, kāyabhāvanā sutā’’ti?
‘‘Seyyathidaṃ – nando vaccho, kiso saṃkicco, makkhali gosālo .
etehi, bho gotama, acelakā muttācārā hatthāpalekhanā naehibhaddantikā natiṭṭhabhaddantikā [naehibhadantikā, natiṭṭhabhadantikā (sī. syā. kaṃ. pī. ka.)] na abhihaṭaṃ na uddissakataṃ na nimantanaṃ sādiyanti,
te na kumbhimukhā paṭiggaṇhanti na kaḷopimukhā paṭiggaṇhanti na eḷakamantaraṃ na daṇḍamantaraṃ na musalamantaraṃ na dvinnaṃ bhuñjamānānaṃ na gabbhiniyā na pāyamānāya
na purisantaragatāya na saṅkittīsu na yattha sā upaṭṭhito hoti na yattha makkhikā saṇḍasaṇḍacārinī, na macchaṃ na maṃsaṃ na suraṃ na merayaṃ na thusodakaṃ pivanti.
Te ekāgārikā vā honti ekālopikā, dvāgārikā vā honti dvālopikā…pe…
sattāgārikā vā honti sattālopikā.
Ekissāpi dattiyā yāpenti, dvīhipi dattīhi yāpenti…pe…
sattahipi dattīhi yāpenti.
Ekāhikampi āhāraṃ āhārenti, dvīhikampi āhāraṃ āhārenti…pe…
sattāhikampi āhāraṃ āhārenti.
Iti evarūpaṃ addhamāsikampi pariyāyabhattabhojanānuyogamanuyuttā viharantī’’ti.
‘‘Kiṃ pana te, aggivessana, tāvatakeneva yāpentī’’ti?
‘‘No hidaṃ, bho gotama.
Appekadā, bho gotama, uḷārāni uḷārāni khādanīyāni khādanti, uḷārāni uḷārāni bhojanāni bhuñjanti, uḷārāni uḷārāni sāyanīyāni sāyanti, uḷārāni uḷārāni pānāni pivanti.
Te imaṃ kāyaṃ balaṃ gāhenti nāma, brūhenti nāma, medenti nāmā’’ti.
‘‘Yaṃ kho te, aggivessana, purimaṃ pahāya pacchā upacinanti, evaṃ imassa kāyassa ācayāpacayo hoti.
Kinti pana te, aggivessana, cittabhāvanā sutā’’ti?
Cittabhāvanāya kho saccako nigaṇṭhaputto bhagavatā puṭṭho samāno na sampāyāsi.
Atha kho bhagavā saccakaṃ nigaṇṭhaputtaṃ etadavoca .
‘‘yāpi kho te esā, aggivessana, purimā kāyabhāvanā bhāsitā sāpi ariyassa vinaye no dhammikā kāyabhāvanā.
Kāyabhāvanampi [kāyabhāvanaṃ hi (sī. pī. ka.)] kho tvaṃ, aggivessana, na aññāsi, kuto pana tvaṃ cittabhāvanaṃ jānissasi?
Api ca, aggivessana, yathā abhāvitakāyo ca hoti abhāvitacitto ca, bhāvitakāyo ca hoti bhāvitacitto ca.
Taṃ suṇāhi, sādhukaṃ manasi karohi, bhāsissāmī’’ti.
‘‘Evaṃ, bho’’ti kho saccako nigaṇṭhaputto bhagavato paccassosi.
Bhagavā etadavoca .
‘‘Kathañca, aggivessana, abhāvitakāyo ca hoti abhāvitacitto ca?
Idha, aggivessana, assutavato puthujjanassa uppajjati sukhā vedanā.
So sukhāya vedanāya phuṭṭho samāno sukhasārāgī ca hoti sukhasārāgitañca āpajjati.
Tassa sā sukhā vedanā nirujjhati.
Sukhāya vedanāya nirodhā uppajjati dukkhā vedanā.
So dukkhāya vedanāya phuṭṭho samāno socati kilamati paridevati urattāḷiṃ kandati sammohaṃ āpajjati.
Tassa kho esā, aggivessana, uppannāpi sukhā vedanā cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati abhāvitattā kāyassa, uppannāpi dukkhā vedanā cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati abhāvitattā cittassa.
Yassa kassaci, aggivessana, evaṃ ubhatopakkhaṃ uppannāpi sukhā vedanā cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati abhāvitattā kāyassa, uppannāpi dukkhā vedanā cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati abhāvitattā cittassa, evaṃ kho, aggivessana, abhāvitakāyo ca hoti abhāvitacitto ca.
‘‘Kathañca, aggivessana, bhāvitakāyo ca hoti bhāvitacitto ca?
Idha, aggivessana, sutavato ariyasāvakassa uppajjati sukhā vedanā.
So sukhāya vedanāya phuṭṭho samāno na sukhasārāgī ca hoti, na sukhasārāgitañca āpajjati.
Tassa sā sukhā vedanā nirujjhati.
Sukhāya vedanāya nirodhā uppajjati dukkhā vedanā.
So dukkhāya vedanāya phuṭṭho samāno na socati na kilamati na paridevati na urattāḷiṃ kandati na sammohaṃ āpajjati.
Tassa kho esā, aggivessana, uppannāpi sukhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati bhāvitattā kāyassa, uppannāpi dukkhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati bhāvitattā cittassa.
Yassa kassaci, aggivessana, evaṃ ubhatopakkhaṃ uppannāpi sukhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati bhāvitattā kāyassa, uppannāpi dukkhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati bhāvitattā cittassa.
Evaṃ kho, aggivessana, bhāvitakāyo ca hoti bhāvitacitto cā’’ti.
‘‘Evaṃ pasanno ahaṃ bhoto gotamassa!
Bhavañhi gotamo bhāvitakāyo ca hoti bhāvitacitto cā’’ti.
‘‘Addhā kho te ayaṃ, aggivessana, āsajja upanīya vācā bhāsitā, api ca te ahaṃ byākarissāmi.
Yato kho ahaṃ, aggivessana, kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito,
taṃ vata me uppannā vā sukhā vedanā cittaṃ pariyādāya ṭhassati, uppannā vā dukkhā vedanā cittaṃ pariyādāya ṭhassatīti netaṃ ṭhānaṃ [netaṃ khoṭhānaṃ (sī. pī.)] vijjatī’’ti.
‘‘Na hi nūna [na hanūna (sī. syā. kaṃ. pī.)] bhoto gotamassa uppajjati tathārūpā sukhā vedanā yathārūpā uppannā sukhā vedanā cittaṃ pariyādāya tiṭṭheyya;
na hi nūna bhoto gotamassa uppajjati tathārūpā dukkhā vedanā yathārūpā uppannā dukkhā vedanā cittaṃ pariyādāya tiṭṭheyyā’’ti.
