mn37(1) 『愛尽小経(1)』 (あいじんしょうきょう、 Cūḷataṇhāsaṅkhayasuttaṃ、チューラタンハーサンカヤ・スッタ)
私はこのように聞いた。
ある時、世尊はサーヴァッティーの東園、鹿母(ろくも)講堂に住されていた。
さて、神々の王サッカは世尊のもとに近づいた。
近づいて世尊に礼拝してから一隅に立った。
一隅に立った神々の王サッカは、世尊にこう言った。
「尊者よ、簡略には、いったいどれほどで比丘は『渇愛の壊滅による解脱者、究極の究竟者、究極の瑜伽安穏者、究極の梵行者、究極の完了者、神々と人間たちの最上者となるのですか?」と。1)
「神々の王よ、ここに比丘の所聞がある。
『一切諸法は、持に値しない』と。
神々の王よ、そのようにこれが比丘の所聞である。
『一切諸法は、執持に値しない』と。
彼は一切法を証知する。
一切法を証知して、一切法を遍知し、
一切法を遍知して、何らかの受を感受する。
楽を、苦を、あるいは不苦不楽を。彼はそれらの受について無常の随観者として住し、離貪の随観者として住し、滅の随観者として住し、放棄の随観者として住する。
彼はそれらの受について無常の随観者として住し、離貪の随観者として住し、滅の随観者として住し、放棄の随観者として住しつつ、世界において何であれ取着しない。
取着しない者は動揺しない。動揺しない者は各自に般涅槃するのみ。
『生は尽き、梵行は修められ、なすべきはなされた。二度とこの状態はない』と了知する。
神々の王よ、簡略にはこれほどで比丘は渇愛の壊滅による解脱者、究極の究竟者、究極の瑜伽安穏者、究極の梵行者、究極の完了者、神々と人間たちの最上者となる」と。
すると神々の王サッカは世尊の所説に歓喜して随喜して、世尊に礼拝し右回りの礼をして、そこでまさに消え失せた。
ちょうどその時、マハーモッガッラーナ尊者が世尊の遠くない所に座っていた。
そのときマハーモッガッラーナ尊者は、ふと思った。
いったいかのヤッカは世尊の所説を現観して随喜したのだろうか、それともそうでないのか?
私はかのヤッカを知ってはどうだろう。
かのヤッカは世尊の所説を現観して随喜したのだろうか、またはそうでないのか?」と。
さてマハーモッガッラーナ尊者は、
まるで力ある男が縮めた腕を伸ばし、伸ばした腕を縮める、まさにそのように、
東園、鹿母講堂にて消失し、三十三天に顕現した。2)
ちょうどその時、神々の王サッカはエーカプンダリーカ園にて五百の天の楽器を有し、備え、楽しんでいた。
神々の王サッカは、まだ遠くから近づくマハーモッガッラーナ尊者を見た。
見てそれら五百の天の楽器を止めさせ、マハーモッガッラーナ尊者のもとに近づいた。
近づいてマハーモッガッラーナ尊者にこう言った。
「さあ、わが友モッガッラーナよ、よく来られた、わが友モッガッラーナよ。
わが友モッガッラーナよ、あなたは久しぶりにこの機会をなした。すなわちここへの到来の。
わが友モッガッラーナよ、用意されたこの座処にお座り下さい。
友よ、マハーモッガッラーナ尊者は用意された座処に座った。
神々の王サッカは、とある低い座処を取り一隅に座った。
一隅に座った神々の王サッカに、マハーモッガッラーナ尊者はこう言った、
「ではコーシヤよ、世尊はどのように簡略に渇愛の壊滅による解脱を語られたのですか?
どうか私もこの話を聞くことを分かち合いたいのですが」と。
「わが友モッガッラーナよ、私は多くの用事、多くの所用がある者です。
自分の所用によってもそうですが、三十三天の所用によってもです。
それでもわが師モッガッラーナよ、よく聞かれ、よく把握され、よく作意され、よく筋道立てられたこと、それはすぐには消え失せません。
わが友モッガッラーナよ、かつてアスラと神々の戦陣が組まれました。
そしてわが友モッガッラーナよ、その戦いでは神々が勝ち、アスラたちは敗北しました。
わが師モッガッラーナよ、その私はその戦いを征服し、勝利の戦場、そこから引き返すとヴェージャヤンタという楼閣を築きました。
わが友モッガッラーナよ、ヴェージャヤンタという楼閣には百の尖塔があります。
一つの尖塔にはそれぞれ七百の尖塔(家屋)があります。
ひとつひとつの尖塔(家屋)にはそれぞれ七人の天女がいます。
一人一人の天女にはそれぞれ七人の侍女がいます。
わが友モッガッラーナよ、あなたはヴェージャヤンタ楼閣の美景を見ることを望まれますか?」と。
マハーモッガッラーナ尊者は沈黙をもって同意した。
Evaṃ me sutaṃ .
ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati pubbārāme migāramātupāsāde.
Atha kho sakko devānamindo yena bhagavā tenupasaṅkami;
upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ aṭṭhāsi.
Ekamantaṃ ṭhito kho sakko devānamindo bhagavantaṃ etadavoca .
‘‘kittāvatā nu kho, bhante, bhikkhu saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimutto hoti accantaniṭṭho accantayogakkhemī accantabrahmacārī accantapariyosāno seṭṭho devamanussāna’’nti?
‘‘Idha, devānaminda, bhikkhuno sutaṃ hoti .
‘sabbe dhammā nālaṃ abhinivesāyā’ti.
Evañcetaṃ, devānaminda, bhikkhuno sutaṃ hoti .
‘sabbe dhammā nālaṃ abhinivesāyā’ti.
So sabbaṃ dhammaṃ abhijānāti;
sabbaṃ dhammaṃ abhiññāya sabbaṃ dhammaṃ parijānāti;
sabbaṃ dhammaṃ pariññāya yaṃ kiñci vedanaṃ vedeti .
sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā, so tāsu vedanāsu aniccānupassī viharati, virāgānupassī viharati, nirodhānupassī viharati, paṭinissaggānupassī viharati.
So tāsu vedanāsu aniccānupassī viharanto, virāgānupassī viharanto, nirodhānupassī viharanto, paṭinissaggānupassī viharanto na kiñci loke upādiyati.
Anupādiyaṃ na paritassati, aparitassaṃ paccattaññeva parinibbāyati .
‘khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāti.
Ettāvatā kho, devānaminda, bhikkhu saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimutto hoti accantaniṭṭho accantayogakkhemī accantabrahmacārī accantapariyosāno seṭṭho devamanussāna’’nti.
Atha kho sakko devānamindo bhagavato bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā bhagavantaṃ abhivādetvā padakkhiṇaṃ katvā tatthevantaradhāyi.
Tena kho pana samayena āyasmā mahāmoggallāno bhagavato avidūre nisinno hoti.
Atha kho āyasmato mahāmoggallānassa etadahosi .
‘‘kiṃ nu kho so yakkho bhagavato bhāsitaṃ abhisamecca anumodi udāhu no;
yaṃnūnāhaṃ taṃ yakkhaṃ jāneyyaṃ .
yadi vā so yakkho bhagavato bhāsitaṃ abhisamecca anumodi yadi vā no’’ti?
Atha kho āyasmā mahāmoggallāno .
seyyathāpi nāma balavā puriso samiñjitaṃ vā bāhaṃ pasāreyya, pasāritaṃ vā bāhaṃ samiñjeyya, evameva .
pubbārāme migāramātupāsāde antarahito devesu tāvatiṃsesu pāturahosi.
Tena kho pana samayena sakko devānamindo ekapuṇḍarīke uyyāne dibbehi pañcahi tūriyasatehi [turiyasatehi (sī. syā. kaṃ. pī.)] samappito samaṅgībhūto paricāreti.
Addasā kho sakko devānamindo āyasmantaṃ mahāmoggallānaṃ dūratova āgacchantaṃ.
Disvāna tāni dibbāni pañca tūriyasatāni paṭippaṇāmetvā yenāyasmā mahāmoggallāno tenupasaṅkami;
upasaṅkamitvā āyasmantaṃ mahāmoggallānaṃ etadavoca .
‘‘ehi kho, mārisa moggallāna, svāgataṃ, mārisa moggallāna!
Cirassaṃ kho, mārisa moggallāna, imaṃ pariyāyaṃ akāsi yadidaṃ idhāgamanāya.
Nisīda, mārisa moggallāna, idamāsanaṃ paññatta’’nti.
Nisīdi kho āyasmā mahāmoggallāno paññatte āsane.
Sakkopi kho devānamindo aññataraṃ nīcaṃ āsanaṃ gahetvā ekamantaṃ nisīdi.
Ekamantaṃ nisinnaṃ kho sakkaṃ devānamindaṃ āyasmā mahāmoggallāno etadavoca .
‘‘yathā kathaṃ pana kho, kosiya, bhagavā saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimuttiṃ abhāsi?
Sādhu mayampi etissā kathāya bhāgino assāma savanāyā’’ti.
‘‘Mayaṃ kho, mārisa moggallāna, bahukiccā bahukaraṇīyā .
appeva sakena karaṇīyena, api ca devānaṃyeva tāvatiṃsānaṃ karaṇīyena.
Api ca, mārisa moggallāna, sussutaṃyeva hoti suggahitaṃ sumanasikataṃ sūpadhāritaṃ, yaṃ no khippameva antaradhāyati.
Bhūtapubbaṃ, mārisa moggallāna, devāsurasaṅgāmo samupabyūḷho [samūpabyuḷho (syā. kaṃ.), samūpabbūḷho (sī.)] ahosi.
Tasmiṃ kho pana, mārisa moggallāna, saṅgāme devā jiniṃsu, asurā parājiniṃsu.
So kho ahaṃ, mārisa moggallāna, taṃ saṅgāmaṃ abhivijinitvā vijitasaṅgāmo tato paṭinivattitvā vejayantaṃ nāma pāsādaṃ māpesiṃ.
Vejayantassa kho, mārisa moggallāna, pāsādassa ekasataṃ niyyūhaṃ.
Ekekasmiṃ niyyūhe satta satta kūṭāgārasatāni.
Ekamekasmiṃ kūṭāgāre satta satta accharāyo.
Ekamekissā accharāya satta satta paricārikāyo.
Iccheyyāsi no tvaṃ, mārisa moggallāna, vejayantassa pāsādassa rāmaṇeyyakaṃ daṭṭhu’’nti?
Adhivāsesi kho āyasmā mahāmoggallāno tuṇhībhāvena.
