mn68(1) 『那羅伽波寧村経(1)』 (ならかはねいそんきょう、Naḷakapānasuttaṃ、ナラカパーナ・スッタ)
私はこのように聞いた。
ある時、世尊はコーサラ国ナカラパーナのパラーサ樹林に住されていた。
さてその頃、多くのおのおのが証知された(有名な)良家の子息たちが世尊を(師と)指定して、信により俗家から家なき者へと出家していた。
アヌルッダ尊者、バッディヤ尊者、キミラ尊者、バグ尊者、コーンダンニャ尊者、レーヴァタ尊者、アーナンダ尊者、またその他おのおのが証知された良家の子息たちである。
さてその時、世尊は比丘僧伽に囲まれて野外に坐っておられた。
すると世尊は、かの良家の子息たちに関して比丘たちへ呼びかけられた、
「比丘たちよ、およそ私を(師と)指定して、信により俗家から家なき者へと出家した、かの良家の子息たち。比丘たちよ、彼らは梵行に満悦したのだろうか?」と。
そう言われて、その比丘たちは沈黙した。
ふたたび世尊は、かの良家の子息たちに関して比丘たちへ呼びかけられた、
「比丘たちよ、およそ私を(師と)指定して、信により俗家から家なき者へと出家した、かの良家の子息たち。比丘たちよ、彼らは梵行に満悦したのだろうか?」と。
ふたたび、その比丘たちは沈黙した。
みたび世尊は、かの良家の子息たちに関して比丘たちへ呼びかけられた、
「比丘たちよ、およそ私を(師と)指定して、信により俗家から家なき者へと出家した、かの良家の子息たち。比丘たちよ、彼らは梵行に満悦したのだろうか?」と。
みたび、その比丘たちは沈黙した。
そのとき世尊は、ふと思われた。
『私は、かの良家の子息たちに問うてはどうか』と。
そこで世尊はアヌルッダ尊者に呼びかけられた。
「アヌルッダよ、君たちは梵行に満悦しているか?」と。
「尊者よ、我々はたしかに梵行に満悦しています」と。
「善きかな、善きかな、アヌルッダたちよ。
アヌルッダたちよ、君たちが梵行に満悦していること。それは信あって俗家から家なき者へと出家した良家の子息である君たちにとってふさわしい。
アヌルッダたちよ、黒々とした髪の君たちが諸欲を享受するような幸運な青春、人生第一期に、アヌルッダたちよ、その幸運な青春、人生第一期を備えた、黒々とした髪の君たちは俗家から家なき者へと出家した。
しかしアヌルッダたちよ、君たちは王に連行されて俗家から家なき者へと出家したのでもなく、盗賊に連行されて俗家から家なき者へと出家したのでもなく、借金の苦悶ゆえに俗家から家なき者へと出家したのでもなく、恐怖の苦悶ゆえに俗家から家なき者へと出家したのでもなく、生活をなせないゆえに俗家から家なき者へと出家したのでもない。
『それでも私は生・老・死・悲、悲嘆、苦、憂、悩により悩まされ、苦に悩まされ、苦に打ち負かされている、
きっとこの全ての苦蘊の終了が知られるであろう』と。
アヌルッダたちよ、君たちはそのように信により俗家から家なき者へと出家したのではないか?」と。
「その通りです、尊者よ」と。
「それではアヌルッダたちよ、そのように出家した良家の子息により、何がなされるべきだろう?
アヌルッダたちよ、(もし)彼が、諸欲からの遠離を、不善諸法からの遠離を、喜悦と楽、あるいはそれより静まったものを会得しないなら、彼には羨望が心を遍取してとどまり、悪意が心を遍取してとどまり、惛沈・睡眠が心を遍取してとどまり、掉挙・悪作が心を遍取してとどまり、迷いが心を遍取してとどまり、不快が心を遍取してとどまり、倦怠が心を遍取してとどまる。
アヌルッダたちよ、彼は、諸欲からの遠離を、不善諸法からの遠離を、喜悦と楽、あるいはそれより静まったものを会得していない。
アヌルッダたちよ、(もし)彼が、諸欲からの遠離を、不善諸法からの遠離を、喜悦と楽、あるいはそれより静まったものを会得するなら、彼には羨望が心を遍取してとどまることはなく、悪意が心を遍取してとどまることはなく、惛沈・睡眠が心を遍取してとどまることはなく、掉挙・悪作が心を遍取してとどまることはなく、迷いが心を遍取してとどまることはなく、不快が心を遍取してとどまることはなく、倦怠が心を遍取してとどまることはない。
アヌルッダたちよ、彼は諸欲からの遠離を、不善諸法からの遠離を、喜悦と楽、あるいはそれより静まったものを会得する。
アヌルッダたちよ、君たちは私について、こういうだろうか、
『およそ汚染ある、再有へ導く、不安ある、苦の果報ある、将来に生・老・死ある諸漏。如来のそれらは断じられていない。
それゆえ如来は、考量して何かを受用し、考量して何かを耐え忍び、考量して何かを回避し、考量して何かを除去する』と?1)
「尊者よ、我々は世尊についてそのようであるといいません。
『およそ汚染ある、再有へ導く、不安ある、苦の果報ある、将来に生・老・死ある諸漏。如来のそれらは断じられていない。
それゆえ如来は、考量して何かを受用し、考量して何かを耐え忍び、考量して何かを回避し、考量して何かを除去する』と。
尊者よ、我々は世尊についてこのようであるといいます。
『およそ汚染ある、再有へ導く、不安ある、苦の果報ある、将来に生・老・死ある諸漏。如来のそれらは断じられている。
それゆえ如来は、考量して何かを受用し、考量して何かを耐え忍び、考量して何かを回避し、考量して何かを除去する』と。
「善きかな、善きかな、アヌルッダたちよ。
アヌルッダたちよ、如来には、汚染ある、再有へ導く、不安ある、苦の果報ある、将来に生・老・死ある諸漏は断じられ、根が断滅され、扇椰子の切り株のようにされ、非有にされ、将来に不生起な法である。
アヌルッダたちよ、たとえば先端が切断された扇椰子は二度と繁茂は不可能である。
まさにそのようにアヌルッダたちよ、如来には、汚染ある、再有へ導く、不安ある、苦の果報ある、将来に生・老・死ある諸漏は断じられ、根が断滅され、扇椰子の切り株のようにされ、非有にされ、将来に不生起な法である。
それゆえ如来は、考量して何かを受用し、考量して何かを耐え忍び、考量して何かを回避し、考量して何かを除去する』
「アヌルッダたちよ、これをどう思うだろう。如来は何の道理を見るゆえに、弟子が死去し最期を迎えるとき、諸々の再生について授記するのか?
『その者はどこそこに再生し、
あの者はどこそこに再生した』」と?
「尊者よ、我々にとって法は世尊が根本、世尊が先導、世尊が救済です。
尊者よ、どうか世尊はこの所説の意味を、明らかにされますように。
世尊の(所説を)聞いて、比丘たちは保持するでしょう」と。
「アヌルッダたちよ、如来は人々の詐取のためでなく、人々のたわ言のためでなく、利得・恭敬・名誉・益のためでなく、『人々は私をこのようだと知るがよい』というのではなく、弟子が死去し最期を迎えるとき、諸々の再生について授記する。
『その者はどこそこに再生し、あの者はどこそこに再生した』と。
アヌルッダたちよ、信あり、大いなる感銘あり、大いなる悦ある良家の子息たちがいる。
彼らはそれ(授記)を聞いて、その目的のため心を集中する。
アヌルッダたちよ、それは長きにわたり彼らの恩恵と幸福のためになる。」
Evaṃ me sutaṃ .
ekaṃ samayaṃ bhagavā kosalesu viharati naḷakapāne palāsavane.
Tena kho pana samayena sambahulā abhiññātā abhiññātā kulaputtā bhagavantaṃ uddissa saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā honti .
āyasmā ca anuruddho, āyasmā ca bhaddiyo [nandiyo (sī. pī.) vinaye ca ma. ni. 1 cūḷagosiṅge ca], āyasmā ca kimilo [kimbilo (sī. syā. kaṃ. pī.)], āyasmā ca bhagu, āyasmā ca koṇḍañño [kuṇḍadhāno (sī. pī.)], āyasmā ca revato, āyasmā ca ānando, aññe ca abhiññātā abhiññātā kulaputtā.
Tena kho pana samayena bhagavā bhikkhusaṅghaparivuto abbhokāse nisinno hoti.
Atha kho bhagavā te kulaputte ārabbha bhikkhū āmantesi .
‘‘ye te, bhikkhave, kulaputtā mamaṃ uddissa saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, kacci te, bhikkhave, bhikkhū abhiratā brahmacariye’’ti?
Evaṃ vutte, te bhikkhū tuṇhī ahesuṃ.
Dutiyampi kho bhagavā te kulaputte ārabbha bhikkhū āmantesi .
‘‘ye te, bhikkhave, kulaputtā mamaṃ uddissa saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, kacci te, bhikkhave, bhikkhū abhiratā brahmacariye’’ti?
Dutiyampi kho te bhikkhū tuṇhī ahesuṃ.
Tatiyampi kho bhagavā te kulaputte ārabbha bhikkhū āmantesi .
‘‘ye te, bhikkhave, kulaputtā mamaṃ uddissa saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, kacci te, bhikkhave, bhikkhū abhiratā brahmacariye’’ti?
Tatiyampi kho te bhikkhū tuṇhī ahesuṃ.
Atha kho bhagavato etadahosi .
‘‘yaṃnūnāhaṃ te kulaputte puccheyya’’nti!
Atha kho bhagavā āyasmantaṃ anuruddhaṃ āmantesi .
‘‘kacci tumhe, anuruddhā, abhiratā brahmacariye’’ti?
‘‘Taggha mayaṃ, bhante, abhiratā brahmacariye’’ti.
‘‘Sādhu sādhu, anuruddhā!
Etaṃ kho, anuruddhā, tumhākaṃ patirūpaṃ kulaputtānaṃ saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitānaṃ yaṃ tumhe abhirameyyātha brahmacariye.
Yena tumhe anuruddhā, bhadrena yobbanena samannāgatā paṭhamena vayasā susukāḷakesā kāme paribhuñjeyyātha tena tumhe, anuruddhā, bhadrenapi yobbanena samannāgatā paṭhamena vayasā susukāḷakesā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā.
Te ca kho pana tumhe, anuruddhā, neva rājābhinītā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, na corābhinītā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, na iṇaṭṭā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, na bhayaṭṭā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, nājīvikāpakatā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā.
Api ca khomhi otiṇṇo jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi, dukkhotiṇṇo dukkhapareto;
appeva nāma imassa kevalassa dukkhakkhandhassa antakiriyā paññāyethāti .
nanu tumhe, anuruddhā, evaṃ saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā’’ti?
‘‘Evaṃ, bhante’’.
‘‘Evaṃ pabbajitena ca pana, anuruddhā, kulaputtena kimassa karaṇīyaṃ?
Vivekaṃ, anuruddhā, kāmehi vivekaṃ akusalehi dhammehi pītisukhaṃ nādhigacchati aññaṃ vā [aññaṃ ca (ka.)] tato santataraṃ, tassa abhijjhāpi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati, byāpādopi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati, thīnamiddhampi [thīnamiddhampi (sī. syā. kaṃ. pī.)] cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati uddhaccakukkuccampi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati, vicikicchāpi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati, aratīpi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati, tandīpi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati.
Vivekaṃ, anuruddhā, kāmehi vivekaṃ akusalehi dhammehi pītisukhaṃ nādhigacchati aññaṃ vā tato santataraṃ’’.
‘‘Vivekaṃ, anuruddhā, kāmehi vivekaṃ akusalehi dhammehi pītisukhaṃ adhigacchati aññaṃ vā tato santataraṃ, tassa abhijjhāpi cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati, byāpādopi cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati, thīnamiddhampi cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati, uddhaccakukkuccampi cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati, vicikicchāpi cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati, aratīpi cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati, tandīpi cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati.
Vivekaṃ, anuruddhā, kāmehi vivekaṃ akusalehi dhammehi pītisukhaṃ adhigacchati aññaṃ vā tato santataraṃ.
‘‘Kinti vo, anuruddhā, mayi hoti .
‘ye āsavā saṃkilesikā ponobbhavikā [ponobhavikā (sī. pī.)] sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā, appahīnā te tathāgatassa;
tasmā tathāgato saṅkhāyekaṃ paṭisevati, saṅkhāyekaṃ adhivāseti, saṅkhāyekaṃ parivajjeti, saṅkhāyekaṃ vinodetī’’’ti?
‘‘Na kho no, bhante, bhagavati evaṃ hoti .
‘ye āsavā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā, appahīnā te tathāgatassa;
tasmā tathāgato saṅkhāyekaṃ paṭisevati, saṅkhāyekaṃ adhivāseti, saṅkhāyekaṃ parivajjeti, saṅkhāyekaṃ vinodetī’ti.
Evaṃ kho no, bhante, bhagavati hoti .
‘ye āsavā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā, pahīnā te tathāgatassa;
tasmā tathāgato saṅkhāyekaṃ paṭisevati, saṅkhāyekaṃ adhivāseti, saṅkhāyekaṃ parivajjeti, saṅkhāyekaṃ vinodetī’’’ti.
‘‘Sādhu sādhu, anuruddhā!
Tathāgatassa, anuruddhā, ye āsavā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā, pahīnā te ucchinnamūlā tālāvatthukatā anabhāvaṃkatā āyatiṃ anuppādadhammā.
Seyyathāpi, anuruddhā, tālo matthakacchinno abhabbo punavirūḷhiyā;
evameva kho, anuruddhā, tathāgatassa ye āsavā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā, pahīnā te ucchinnamūlā tālāvatthukatā anabhāvaṃkatā āyatiṃ anuppādadhammā;
tasmā tathāgato saṅkhāyekaṃ paṭisevati, saṅkhāyekaṃ adhivāseti, saṅkhāyekaṃ parivajjeti, saṅkhāyekaṃ vinodeti’’.
‘‘Taṃ kiṃ maññasi, anuruddhā, kaṃ atthavasaṃ sampassamāno tathāgato sāvake abbhatīte kālaṅkate upapattīsu byākaroti .
‘asu amutra upapanno;
asu amutra upapanno’’’ti?
‘‘Bhagavaṃmūlakā no, bhante, dhammā bhagavaṃnettikā bhagavaṃpaṭisaraṇā.
Sādhu vata, bhante, bhagavantaṃyeva paṭibhātu etassa bhāsitassa attho.
Bhagavato sutvā bhikkhū dhāressantī’’ti.
‘‘Na kho, anuruddhā, tathāgato janakuhanatthaṃ na janalapanatthaṃ na lābhasakkārasilokānisaṃsatthaṃ na ‘iti maṃ jano jānātū’ti sāvake abbhatīte kālaṅkate upapattīsu byākaroti .
‘asu amutra upapanno, asu amutra upapanno’ti.
Santi ca kho, anuruddhā, kulaputtā saddhā uḷāravedā uḷārapāmojjā.
Te taṃ sutvā tadatthāya cittaṃ upasaṃharanti.
Tesaṃ taṃ, anuruddhā, hoti dīgharattaṃ hitāya sukhāya’’.
