文書の過去の版を表示しています。
mn49(2) 『梵天請経(2)』 ぼんてんしょうきょう、 Brahmanimantanikasuttaṃ、ブラフマニマンタニカ・スッタ)
「梵天よ、他の身があり、君はそれを知らず見ていない。
私はそれを知り見ている。
梵天よ、光音天という身があり、君はそこから死没して、ここ(梵天界)に再生した。
君のそこでのあまりに長い暮らしにより、その念(記憶)はすっかり忘れられ、それゆえ君はそれを知らず見ていない。
私はそれを知り見ている。
このように梵天よ、私は決して君の証知と同等ではないが、どうしてより劣るのか?
むしろ私は君よりさらに(証知している)。
梵天よ、遍浄天という身があり、広果天という身があり、勝利者という身があり、君はそれを知らず見ていない。
私はそれを知り見ている。
このように梵天よ、私は決して君の証知と同等ではないが、どうしてより劣るのか?
むしろ私は君よりさらに(証知している)。
梵天よ、私は地を地と証知し、およそ地の地性による限り経験されないそれ1)を証知し、地を『私である』ともせず、地のなかに『私がある』ともせず、地から『私がある』ともせず、地を『私のもの』ともせず、地を歓迎しなかった。
このように梵天よ、私は決して君の証知と同等ではないが、どうしてより劣るのか?
むしろ私は君よりさらに(証知している)。
梵天よ、私は水を … 中略 …
梵天よ、私は火を … 中略 …
梵天よ、私は風を … 中略 …
梵天よ、私は生き物を … 中略 …
梵天よ、私は神々を … 中略 …
梵天よ、私は造物主を … 中略 …
梵天よ、私は梵天を … 中略 …
梵天よ、私は光音天を … 中略 …
梵天よ、私は遍浄天を … 中略 …
梵天よ、私は広果天を … 中略 …
梵天よ、私は勝利者を … 中略 …
梵天よ、私は一切を一切と証知し、およそ一切の一切性による限り経験されないそれを証知し、一切を『私である』ともせず、一切のなかに『私がある』ともせず、一切から『私がある』ともせず、一切を『私のもの』ともせず、一切を歓迎しなかった。
このように梵天よ、私は決して君の証知と同等ではないが、どうしてより劣るのか?
むしろ私は君よりさらに(証知している)」と。
「わが友よ、もしも一切の一切性によっては経験されないそれを証知したなら、君の(それを)空虚にするな、からっぽにするな。(皮肉の表現)」と。
「『不示現の、果てなき、一切から輝く2)識』、それは地の地性によっては経験されず、水の水性によっては経験されず、火の火性によっては経験されず、風の風性によっては経験されず、生きものの生存性によっては経験されず、神々の神々性によっては経験されず、
造物主の造物主性によっては経験されず、梵天の梵天性によっては経験されず、光音天の光音天性によっては経験されず、
遍浄天の遍浄天性によっては経験されず、広果天の広果天性によっては経験されず、勝利者の勝利者性によっては経験されず、一切の一切性によっては経験されない。」
「わが友よ、さあ行きなさい、それらを見つけなさい。私は消え失せよう」と。
『梵天よ、さあ行きなさい、君は私から消え失せなさい。もし出来るなら』と。
さて比丘たちよ、バカ梵天は『(それなら)私は沙門ゴータマのために消え失せよう、私は沙門ゴータマのために消え失せよう』といっても、まったく私から消え失せることができなかった。
比丘たちよ、そう言われて、私はバカ梵天にこう言った。
『梵天よ、さあ行きなさい。私は君から消え失せよう』と。
『わが友よ、さあ行きなさい、君は私から消え失せなさい。もし出来るなら』と。
比丘たちよ、そこで私はこのような神変の為作を為作した。
『梵天、梵天衆、梵衆天たちは私の声を聞けるが、私を見えないほどの』と。
消え失せた私は、この偈を語った。
『私は諸有のなかに恐怖を そして有を無有(となすこと)を求める者を見て
私は何であれ有を歓迎せず そして喜びに取着しない』と。
そのとき比丘たちよ、梵天、梵天衆、梵衆天たちは稀有な、未曾有な心を生じていた。
『ああ、稀有である。ああ、未曾有である。
沙門ゴータマの大神通力性、大威力性は。そしてこれより以前に、我々にはこの釈迦族の子、釈迦族から出家した沙門ゴータマのような、これほど大神変ある、これほど大威力ある他の沙門や婆羅門は見たことも聞いたこともない。
ああ友よ、人々が有をよろこび、有を愉しみ、有を相喜ぶのに、彼は根ある有を調伏した』と。
すると比丘たちよ、悪魔がとある梵衆天に憑依して、私にこう言った。
『わが友よ、もし君がそのように了知し、もし君がそのように随覚しても、弟子たち、出家者たちを導いてはならぬ。
弟子たち、出家者たちに法を説いてはならぬ。
弟子たち、出家者たちについて貪求してはならぬ。
比丘よ、君より以前の世界に、阿羅漢、正等覚者を自称する沙門、婆羅門たちがいた。
彼らは弟子たち、出家者たちを導き、弟子たち、出家者たちへ法を示し、弟子たち、出家者たちについて貪求した。彼らは弟子たち、出家者たちを導いてから、
弟子たち、出家者たちへ法を示してから、弟子たち、出家者たちについて貪求心があり、身の崩壊より、生命の破壊より、劣った身に確立した(再生した)。
また比丘よ、君より以前の世界に、阿羅漢、正等覚者を自称する沙門、婆羅門たちがいた。
彼らは弟子たち、出家者たちを導かず、弟子たち、出家者たちへ法を示さず、弟子たち、出家者たちについて貪求しなかった。彼らは弟子たち、出家者たちを導かずに、
弟子たち、出家者たちへ法を示さずに、弟子たち、出家者たちについて貪求心なく、身の崩壊より、生命の破壊より、優れた身に確立した(再生した)。
それゆえ比丘よ、私は君へこのように言う、
わが友よ、さあ君は活動せず、現法楽住を実践して住しなさい。わが友よ、告げられてない善巧を他人に説教するなかれ』と。
比丘たちよ、そう言われて、私は悪魔にこう言った。
”私は君を知る、悪しき者よ。君は思ってはならぬ、
彼は私を知らない”と。
君は魔である。悪しき者よ。
悪しき者よ、君は思いやり憐れみ私にこう言うのではない。
君は思いやりなく憐れみなく、私にこう言うのだ、悪しき者よ。
なぜなら悪しき者よ、君にはこのような(思いが)あるから、
『沙門ゴータマが彼らのために法を示すなら、彼らは私の境域を超えて行ってしまう』と。
また悪しき者よ、彼らは正等覚者でないのに『我々は正等覚者である』と自称していただけである。
しかし悪しき者よ、私は正等覚者でありながら『私は正等覚者である』と自称する。
悪しき者よ、如来は弟子たちに法を示してもただそのようであり、悪しき者よ、如来は弟子たちに法を示さなくてもただそのようである。
悪しき者よ、如来は弟子たち導いてもただそのようであり、悪しき者よ、如来は弟子たちを導かなくてもただそのようである。
それはなぜか?
悪しき者よ、如来には汚染ある、再有へ導く、不安ある、苦の果報ある、将来に生・老・死ある悪しき諸漏、
それらは断じられ、根が断滅され、扇椰子の切り株のようにされ、非有にされ、将来に不生起な法である。
悪しき者よ、たとえば先端が切断された扇椰子は二度と繁茂は不可能である。
まさにそのように悪しき者よ、如来には汚染ある、再有へ導く、不安ある、苦の果報ある、将来に生・老・死ある悪しき諸漏、
それらは断じられ、根が断滅され、扇椰子の切り株のようにされ、非有にされ、将来に不生起な法であると。
「かくしてこれは魔の発話不能から、そして梵天の招致から起きた。それゆえこの授記には、梵天の招待という指示語となる」と。
‘‘Atthi kho, brahme, añño kāyo, taṃ tvaṃ na jānāsi na passasi;
tamahaṃ jānāmi passāmi.
Atthi kho, brahme, ābhassarā nāma kāyo yato tvaṃ cuto idhūpapanno.
Tassa te aticiranivāsena sā sati pamuṭṭhā, tena taṃ tvaṃ na jānāsi na passasi;
tamahaṃ jānāmi passāmi.
Evampi kho ahaṃ, brahme, neva te samasamo abhiññāya, kuto nīceyyaṃ?
Atha kho ahameva tayā bhiyyo.
Atthi kho, brahme, subhakiṇho nāma kāyo, vehapphalo nāma kāyo, abhibhū nāma kāyo, taṃ tvaṃ na jānāsi na passasi;
tamahaṃ jānāmi passāmi.
Evampi kho ahaṃ, brahme, neva te samasamo abhiññāya, kuto nīceyyaṃ?
Atha kho ahameva tayā bhiyyo.
Pathaviṃ kho ahaṃ, brahme, pathavito abhiññāya yāvatā pathaviyā pathavattena ananubhūtaṃ tadabhiññāya pathaviṃ nāpahosiṃ, pathaviyā nāpahosiṃ, pathavito nāpahosiṃ, pathaviṃ meti nāpahosiṃ, pathaviṃ nābhivadiṃ.
Evampi kho ahaṃ, brahme, neva te samasamo abhiññāya, kuto nīceyyaṃ?
Atha kho ahameva tayā bhiyyo.
Āpaṃ kho ahaṃ, brahme…pe…
tejaṃ kho ahaṃ, brahme…pe…
vāyaṃ kho ahaṃ, brahme…pe…
bhūte kho ahaṃ, brahme…pe…
deve kho ahaṃ, brahme…pe…
pajāpatiṃ kho ahaṃ, brahme…pe…
brahmaṃ kho ahaṃ, brahme…pe…
ābhassare kho ahaṃ, brahme…pe…
subhakiṇhe kho ahaṃ, brahme… …pe…
vehapphale kho ahaṃ, brahme…pe…
abhibhuṃ kho ahaṃ, brahme…pe…
sabbaṃ kho ahaṃ, brahme, sabbato abhiññāya yāvatā sabbassa sabbattena ananubhūtaṃ tadabhiññāya sabbaṃ nāpahosiṃ sabbasmiṃ nāpahosiṃ sabbato nāpahosiṃ sabbaṃ meti nāpahosiṃ, sabbaṃ nābhivadiṃ.
Evampi kho ahaṃ, brahme, neva te samasamo abhiññāya, kuto nīceyyaṃ?
Atha kho ahameva tayā bhiyyo’’ti.
‘‘Sace kho, mārisa, sabbassa sabbattena ananubhūtaṃ, tadabhiññāya mā heva te rittakameva ahosi, tucchakameva ahosī’’ti.
‘‘‘Viññāṇaṃ anidassanaṃ anantaṃ sabbato pabhaṃ’, taṃ pathaviyā pathavattena ananubhūtaṃ, āpassa āpattena ananubhūtaṃ, tejassa tejattena ananubhūtaṃ, vāyassa vāyattena ananubhūtaṃ, bhūtānaṃ bhūtattena ananubhūtaṃ, devānaṃ devattena ananubhūtaṃ,
pajāpatissa pajāpatittena ananubhūtaṃ, brahmānaṃ brahmattena ananubhūtaṃ, ābhassarānaṃ ābhassarattena ananubhūtaṃ,
subhakiṇhānaṃ subhakiṇhattena ananubhūtaṃ, vehapphalānaṃ vehapphalatte ananubhūtaṃ, abhibhussa abhibhuttena ananubhūtaṃ, sabbassa sabbattena ananubhūtaṃ’’.
‘‘Handa carahi [handa ca hi (sī. pī.)] te, mārisa, passa antaradhāyāmī’’ti.
‘Handa carahi me tvaṃ, brahme, antaradhāyassu, sace visahasī’ti.
Atha kho, bhikkhave, bako brahmā ‘antaradhāyissāmi samaṇassa gotamassa, antaradhāyissāmi samaṇassa gotamassā’ti nevassu me sakkoti antaradhāyituṃ.
‘‘Evaṃ vutte, ahaṃ, bhikkhave, bakaṃ brahmānaṃ etadavocaṃ .
‘handa carahi te brahme antaradhāyāmī’ti.
‘Handa carahi me tvaṃ, mārisa, antaradhāyassu sace visahasī’ti.
Atha kho ahaṃ, bhikkhave, tathārūpaṃ iddhābhisaṅkhāraṃ abhisaṅkhāsiṃ .
‘ettāvatā brahmā ca brahmaparisā ca brahmapārisajjā ca saddañca me sossanti [saddameva suyyanti (ka.)], na ca maṃ dakkhantī’ti.
Antarahito imaṃ gāthaṃ abhāsiṃ .
‘‘Bhavevāhaṃ bhayaṃ disvā, bhavañca vibhavesinaṃ;
Bhavaṃ nābhivadiṃ kiñci, nandiñca na upādiyi’’nti.
‘‘Atha kho, bhikkhave, brahmā ca brahmaparisā ca brahmapārisajjā ca acchariyabbhutacittajātā ahesuṃ .
‘acchariyaṃ vata bho, abbhutaṃ vata bho!
Samaṇassa gotamassa mahiddhikatā mahānubhāvatā, na ca vata no ito pubbe diṭṭho vā, suto vā, añño samaṇo vā brāhmaṇo vā evaṃ mahiddhiko evaṃ mahānubhāvo yathāyaṃ samaṇo gotamo sakyaputto sakyakulā pabbajito.
Bhavarāmāya vata, bho, pajāya bhavaratāya bhavasammuditāya samūlaṃ bhavaṃ udabbahī’ti.
‘‘Atha kho, bhikkhave, māro pāpimā aññataraṃ brahmapārisajjaṃ anvāvisitvā maṃ etadavoca .
‘sace kho tvaṃ, mārisa, evaṃ pajānāsi, sace tvaṃ evaṃ anubuddho, mā sāvake upanesi, mā pabbajite;
mā sāvakānaṃ dhammaṃ desesi, mā pabbajitānaṃ;
mā sāvakesu gedhimakāsi, mā pabbajitesu.
Ahesuṃ kho, bhikkhu, tayā pubbe samaṇabrāhmaṇā lokasmiṃ arahanto sammāsambuddhā paṭijānamānā.
Te sāvake upanesuṃ pabbajite, sāvakānaṃ dhammaṃ desesuṃ pabbajitānaṃ, sāvakesu gedhimakaṃsu pabbajitesu, te sāvake upanetvā pabbajite,
sāvakānaṃ dhammaṃ desetvā pabbajitānaṃ, sāvakesu gedhitacittā pabbajitesu, kāyassa bhedā pāṇupacchedā hīne kāye patiṭṭhitā.
Ahesuṃ ye pana, bhikkhu, tayā pubbe samaṇabrāhmaṇā lokasmiṃ arahanto sammāsambuddhā paṭijānamānā.
Te na sāvake upanesuṃ na pabbajite, na sāvakānaṃ dhammaṃ desesuṃ na pabbajitānaṃ, na sāvakesu gedhimakaṃsu na pabbajitesu, te na sāvake upanetvā na pabbajite,
na sāvakānaṃ dhammaṃ desetvā na pabbajitānaṃ, na sāvakesu gedhitacittā na pabbajitesu, kāyassa bhedā pāṇupacchedā paṇīte kāye patiṭṭhitā.
Taṃ tāhaṃ, bhikkhu, evaṃ vadāmi .
iṅgha tvaṃ, mārisa, appossukko diṭṭhadhammasukhavihāramanuyutto viharassu, anakkhātaṃ kusalañhi, mārisa, mā paraṃ ovadāhī’ti.
‘‘Evaṃ vutte, ahaṃ, bhikkhave, māraṃ pāpimantaṃ etadavocaṃ .
‘jānāmi kho tāhaṃ, pāpima, mā tvaṃ maññittho .
na maṃ jānātī’ti.
Māro tvamasi, pāpima.
Na maṃ tvaṃ, pāpima, hitānukampī evaṃ vadesi;
ahitānukampī maṃ tvaṃ, pāpima, evaṃ vadesi.
Tuyhañhi, pāpima, evaṃ hoti .
‘yesaṃ samaṇo gotamo dhammaṃ desessati, te me visayaṃ upātivattissantī’ti.
Asammāsambuddhāva pana te, pāpima, samānā sammāsambuddhāmhāti paṭijāniṃsu.
Ahaṃ kho pana, pāpima, sammāsambuddhova samāno sammāsambuddhomhīti paṭijānāmi.
Desentopi hi, pāpima, tathāgato sāvakānaṃ dhammaṃ tādisova adesentopi hi, pāpima, tathāgato sāvakānaṃ dhammaṃ tādisova.
Upanentopi hi, pāpima, tathāgato sāvake tādisova, anupanentopi hi, pāpima, tathāgato sāvake tādisova.
Taṃ kissa hetu?
Tathāgatassa, pāpima, ye āsavā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā .
te pahīnā ucchinnamūlā tālāvatthukatā anabhāvaṃkatā āyatiṃ anuppādadhammā.
Seyyathāpi, pāpima, tālo matthakacchinno abhabbo puna virūḷhiyā;
evameva kho, pāpima, tathāgatassa ye āsavā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā .
te pahīnā ucchinnamūlā tālāvatthukatā anabhāvaṃkatā āyatiṃ anuppādadhammāti.
‘‘Iti hidaṃ mārassa ca anālapanatāya brahmuno ca abhinimantanatāya, tasmā imassa veyyākaraṇassa brahmanimantanikaṃteva adhivacana’’nti.
