mn28(2) 『象跡喩大経(2)』 (ぞうせきゆだいきょう、 Mahāhatthipadopamasuttaṃ、チューラハッティパドーパマ・スッタ)
では友よ、風界とは何か?
風界は、内にもあり、外にもある。
では友よ、内の風界とは何か?
およそ内部の、各々の、風である、風の姿の、取されたもの。すなわち
上に向かう風、下に向かう風、(腸外の)腹が住処となる風、腸内が住処となる風、(身体の)部分から部分へ随行する風、入息、出息といった、あるいは他の何であれ、内部の、各々の、風である、風の姿の、取されたもの。1)
友よ、これが内の風界と呼ばれる。
そしておよそ内の風界と、およそ外の風界、これが風界である。
そして『これは私のものではない、これは私ではない、これは私の我ではない』と、それは如実に正しい智慧で見られるべきである。
このように正しい智慧で如実に見て、風界から厭離し、風界から心を離貪させる。
友よ、外の風界が大動転するような、その時がある。
それは村も運び、町も運び、街も運び、地方も運び、国の地域も運ぶ。
友よ、夏の最終月に、人々が草の音すら2)望まず、扇椰子の茎で扇ぐことにより風を探し求めるような、その時がある。
そのときこそ友よ、じつに外の風界について、老婆によってさえ無常性が知られ、尽法性が知られ、衰滅法性が知られ、変壊法性が知られる。
それではなぜ、わずかにとどまる、渇愛により取されたこの身には『私』、『私のもの』、『私がいる』と(ありえるのか)?
しかし、この(身)には、そのようなことは決してない。
友よ、もしその比丘を他者たちがののしり、悪口を言い、悩ませ困らせるなら、
彼はこのように了知する。『私には、この耳触から生じた苦受が生じた。
そしてそれは縁りて(生じて)、縁らず(生じた)のではない。
何に縁りてか?
触に縁って。
彼は触は無常であると見、受は無常であると見、想は無常であると見、諸行は無常であると見、識は無常であると見る。
界を所縁として、彼の心は躍動し、浄信し、住立し、信解する。
友よ、もしその比丘を、他者たちが望ましくない不快で嫌な、手の触により、土塊の触により、棒の触により、また、刀の触により実行するなら、
彼はこう了知する、『この身は、その身という存在に手の触が入り、土塊の触が入り、棒の触が入り、また刀の触が入る、そのような存在である。
しかし、世尊はこののこぎりの比喩の訓誡も説かれた、
『たとえ比丘たちよ、もし両側に柄のあるのこぎりで盗賊たちが肢体をばらばらに切り離すとしても、そのときに意を憎悪させるような者は、そのことゆえに私の教えをなす者ではない』と。
そして私には沈滞なき精進が励まれ、念が現前して忘失されず、身は情熱なく軽安となり、心は一境に定まるであろう。
さあこの身に、欲しいままに、手の触は入れ、土塊の触は入れ、棒の触は入れ、また刀の触は入るがよい。なぜならこの諸仏の教えがなされるから』と。
友よ、もしその比丘がこのように仏陀を追憶し、このように法を追憶し、このように僧伽を追憶しながら、善に依止した捨が住立しないなら、
彼はそれにより畏怖し、畏怖に陥る。
『じつに私の損失だ。じつに私には利得がない。じつに私には悪く得られた。じつに私にはよく得られてない。
このように私が仏陀を追憶し、このように法を追憶し、このように僧伽を追憶しながら、善に依止した捨が住立しないことは』と。
まるで友よ、嫁が姑を見て畏怖し、畏怖に陥るようなものだ。
まさにそのように友よ、もしその比丘がこのように仏陀を追憶し、このように法を追憶し、このように僧伽を追憶しながら、善に依止した捨が住立しないなら、
彼はそれにより畏怖し、畏怖に陥る。
『じつに私の損失だ。じつに私には利得がない。じつに私には悪く得られた。じつに私にはよく得られてない。
このように私が仏陀を追憶し、このように法を追憶し、このように僧伽を追憶しながら、善に依止した捨が住立しないことは』と。
友よ、もしその比丘がこのように仏陀を追憶し、このように法を追憶し、このように僧伽を追憶し、善に依止した捨が住立するならば、彼はそれにより意に適った者となる。
友よ、これだけでも比丘には多益である。
たとえば友よ、木材に縁りて、いぐさに縁りて、茅草に縁りて、粘土に縁りて虚空が取り囲まれて家というように数えられる。
まさにそのように友よ、骨に縁りて、筋に縁りて、肉に縁りて、真皮に縁りて、虚空が取り囲まれて色というように数えられる。
友よ、もし内なる眼3)が壊れてなくても、しかし外の諸色が認識範囲に来ず、適切な集中がないなら、それだけでは対応する識部分の顕現はない。
友よ、もし内なる眼が壊れてなく、そして外の諸色が認識範囲に来ても、しかし適切な集中がないなら、それだけでは対応する識部分の顕現はない。
友よ、もし内なる眼が壊れてなく、そして外の諸色が認識範囲に来て、そして適切な集中があるならば、それゆえ、
そのように対応する識部分の顕現がある。
このように生きものの色、それは色取蘊の中に包含される。このように生きものの受、それは受取蘊の中に包含される。このように生きものの想、それは想取蘊の中に包含される。
このように生きものの諸行、それらは行取蘊の中に包含される。このように生きものの識、それは識取蘊の中に包含される。
彼はこう了知する、
『じつにこのように、これら五取蘊の包含、集合、会合があるという。
しかし、世尊はこれも説かれた、
『縁起を見る者、彼は法を見る。
法を見る者、彼は縁起を見る』と。
そしてこれら五取蘊は、すなわち縁生である。
およそこれら五取蘊における欲、執著、親愛、固執。それが苦の集起である。
およそこれら五取蘊への愛着の調伏、愛着の断。それが苦の滅である。
友よ、これだけでも比丘には多益である。
友よ、もし内なる耳が壊れてなくても、 … 中略 …
鼻が壊れてなくても、 …
舌が壊れてなくても、 …
身が壊れてなくても、 …
友よ、もし内なる意が壊れてなくても、しかし外の諸法が認識範囲に来ず、適切な集中がないなら、それだけでは対応する識部分の顕現はない。
友よ、もし内なる意が壊れてなく、そして外の諸法が認識範囲に来ても、しかし適切な集中がないなら、それだけでは対応する識部分の顕現はない。
友よ、もし内なる意が壊れてなく、そして外の諸法が認識範囲に来て、そして適切な集中があるならば、それゆえ、そのように対応する識部分の顕現がある。
このように生きものの色、それは色取蘊の中に包含される。このように生きものの受、それは受取蘊の中に包含される。このように生きものの想、それは想取蘊の中に包含される。
このように生きものの諸行、それらは行取蘊の中に包含される。このように生きものの識、それは識取蘊の中に包含される。
彼はこう了知する、
『じつにこのように、これら五取蘊の包含、集合、会合があるという。
しかし、世尊はこれも説かれた、
『縁起を見る者、彼は法を見る。
法を見る者、彼は縁起を見る』と。
そしてこれら五取蘊は、すなわち縁生である。
およそこれら五取蘊における欲、執著、親愛、固執。それが苦の集起である。
およそこれら五取蘊への愛着の調伏、愛着の断。それが苦の滅である。
友よ、これだけでも比丘には多益である」と。
サーリプッタ尊者はこう言った。
意にかなったその比丘たちは、サーリプッタ尊者の所説に歓喜したという。
‘‘Katamā cāvuso, vāyodhātu?
Vāyodhātu siyā ajjhattikā, siyā bāhirā.
Katamā cāvuso, ajjhattikā vāyodhātu?
Yaṃ ajjhattaṃ paccattaṃ vāyo vāyogataṃ upādinnaṃ, seyyathidaṃ .
uddhaṅgamā vātā, adhogamā vātā, kucchisayā vātā, koṭṭhāsayā [koṭṭhasayā (sī. pī.)] vātā, aṅgamaṅgānusārino vātā, assāso passāso iti, yaṃ vā panaññampi kiñci ajjhattaṃ paccattaṃ vāyo vāyogataṃ upādinnaṃ .
ayaṃ vuccatāvuso, ajjhattikā vāyodhātu.
Yā ceva kho pana ajjhattikā vāyodhātu, yā ca bāhirā vāyodhātu, vāyodhāturevesā.
‘Taṃ netaṃ mama nesohamasmi na meso attā’ti evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabbaṃ.
Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā vāyodhātuyā nibbindati vāyodhātuyā cittaṃ virājeti.
‘‘Hoti kho so, āvuso, samayo yaṃ bāhirā vāyodhātu pakuppati.
Sā gāmampi vahati, nigamampi vahati, nagarampi vahati, janapadampi vahati, janapadapadesampi vahati.
Hoti kho so, āvuso, samayo yaṃ gimhānaṃ pacchime māse tālavaṇṭenapi vidhūpanenapi vātaṃ pariyesanti, ossavanepi tiṇāni na icchanti.
Tassā hi nāma, āvuso, bāhirāya vāyodhātuyā tāva mahallikāya aniccatā paññāyissati, khayadhammatā paññāyissati, vayadhammatā paññāyissati, vipariṇāmadhammatā paññāyissati.
Kiṃ panimassa mattaṭṭhakassa kāyassa taṇhupādinnassa ‘ahanti vā mamanti vā asmī’ti vā?
Atha khvāssa notevettha hoti.
‘‘Tañce, āvuso, bhikkhuṃ pare akkosanti paribhāsanti rosenti vihesenti.
So evaṃ pajānāti, uppannā kho me ayaṃ sotasamphassajā dukkhā vedanā.
Sā ca kho paṭicca, no apaṭicca.
Kiṃ paṭicca?
Phassaṃ paṭicca.
Sopi phasso aniccoti passati, vedanā aniccāti passati, saññā aniccāti passati, saṅkhārā aniccāti passati, viññāṇaṃ aniccanti passati.
Tassa dhātārammaṇameva cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati.
‘‘Tañce, āvuso, bhikkhuṃ pare aniṭṭhehi akantehi amanāpehi samudācaranti, pāṇisamphassenapi leḍḍusamphassenapi daṇḍasamphassenapi satthasamphassenapi.
So evaṃ pajānāti ‘tathābhūto kho ayaṃ kāyo yathābhūtasmiṃ kāye pāṇisamphassāpi kamanti, leḍḍusamphassāpi kamanti, daṇḍasamphassāpi kamanti, satthasamphassāpi kamanti.
Vuttaṃ kho panetaṃ bhagavatā kakacūpamovāde
‘‘ubhatodaṇḍakena cepi, bhikkhave, kakacena corā ocarakā aṅgamaṅgāni okanteyyuṃ.Tatrāpi yo mano padūseyya, na me so tena sāsanakaro’’ti.
Āraddhaṃ kho pana me vīriyaṃ bhavissati asallīnaṃ, upaṭṭhitā sati asammuṭṭhā, passaddho kāyo asāraddho, samāhitaṃ cittaṃ ekaggaṃ.
Kāmaṃ dāni imasmiṃ kāye pāṇisamphassāpi kamantu, leḍḍusamphassāpi kamantu, daṇḍasamphassāpi kamantu, satthasamphassāpi kamantu.Karīyati hidaṃ buddhānaṃ sāsana’nti.
‘‘Tassa ce, āvuso, bhikkhuno evaṃ buddhaṃ anussarato, evaṃ dhammaṃ anussarato, evaṃ saṅghaṃ anussarato upekkhā kusalanissitā na saṇṭhāti.
So tena saṃvijjati saṃvegaṃ āpajjati .
‘alābhā vata me, na vata me lābhā, dulladdhaṃ vata me, na vata me suladdhaṃ.
Yassa me evaṃ buddhaṃ anussarato, evaṃ dhammaṃ anussarato, evaṃ saṅghaṃ anussarato upekkhā kusalanissitā na saṇṭhātī’ti.
Seyyathāpi, āvuso, suṇisā sasuraṃ disvā saṃvijjati saṃvegaṃ āpajjati;
evameva kho, āvuso, tassa ce bhikkhuno evaṃ buddhaṃ anussarato, evaṃ dhammaṃ anussarato, evaṃ saṅghaṃ anussarato, upekkhā kusalanissitā na saṇṭhāti.
So tena saṃvijjati saṃvegaṃ āpajjati .
‘alābhā vata me, na vata me lābhā, dulladdhaṃ vata me, na vata me suladdhaṃ.
Yassa me evaṃ buddhaṃ anussarato, evaṃ dhammaṃ anussarato, evaṃ saṅghaṃ anussarato, upekkhā kusalanissitā na saṇṭhātī’ti.
Tassa ce, āvuso, bhikkhuno evaṃ buddhaṃ anussarato, evaṃ dhammaṃ anussarato, evaṃ saṅghaṃ anussarato, upekkhā kusalanissitā saṇṭhāti, so tena attamano hoti.
Ettāvatāpi kho, āvuso, bhikkhuno bahukataṃ hoti.
‘‘Seyyathāpi, āvuso, kaṭṭhañca paṭicca valliñca paṭicca tiṇañca paṭicca mattikañca paṭicca ākāso parivārito agāraṃ tveva saṅkhaṃ gacchati;
evameva kho, āvuso, aṭṭhiñca paṭicca nhāruñca paṭicca maṃsañca paṭicca cammañca paṭicca ākāso parivārito rūpaṃ tveva saṅkhaṃ gacchati.
Ajjhattikañceva, āvuso, cakkhuṃ aparibhinnaṃ hoti, bāhirā ca rūpā na āpāthaṃ āgacchanti, no ca tajjo samannāhāro hoti, neva tāva tajjassa viññāṇabhāgassa pātubhāvo hoti.
Ajjhattikañceva [ajjhattikañce (sī. syā. pī.), ajjhattikañcepi (?)], āvuso, cakkhuṃ aparibhinnaṃ hoti bāhirā ca rūpā āpāthaṃ āgacchanti, no ca tajjo samannāhāro hoti, neva tāva tajjassa viññāṇabhāgassa pātubhāvo hoti.
Yato ca kho, āvuso, ajjhattikañceva cakkhuṃ aparibhinnaṃ hoti, bāhirā ca rūpā āpāthaṃ āgacchanti, tajjo ca samannāhāro hoti.
Evaṃ tajjassa viññāṇabhāgassa pātubhāvo hoti.
Yaṃ tathābhūtassa rūpaṃ taṃ rūpupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchati, yā tathābhūtassa vedanā sā vedanupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchati, yā tathābhūtassa saññā sā saññupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchati,
ye tathābhūtassa saṅkhārā te saṅkhārupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchanti, yaṃ tathābhūtassa viññāṇaṃ taṃ viññāṇupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchati.
‘‘So evaṃ pajānāti .
‘evañhi kira imesaṃ pañcannaṃ upādānakkhandhānaṃ saṅgaho sannipāto samavāyo hoti.
Vuttaṃ kho panetaṃ bhagavatā .
‘yo paṭiccasamuppādaṃ passati so dhammaṃ passati;
yo dhammaṃ passati so paṭiccasamuppādaṃ passatīti.
Paṭiccasamuppannā kho panime yadidaṃ pañcupādānakkhandhā.
Yo imesu pañcasu upādānakkhandhesu chando ālayo anunayo ajjhosānaṃ so dukkhasamudayo.
Yo imesu pañcasu upādānakkhandhesu chandarāgavinayo chandarāgappahānaṃ, so dukkhanirodho’ti.
Ettāvatāpi kho, āvuso, bhikkhuno bahukataṃ hoti.
‘‘Ajjhattikañceva, āvuso, sotaṃ aparibhinnaṃ hoti…pe…
ghānaṃ aparibhinnaṃ hoti…
jivhā aparibhinnā hoti…
kāyo aparibhinno hoti…
mano aparibhinno hoti, bāhirā ca dhammā na āpāthaṃ āgacchanti no ca tajjo samannāhāro hoti, neva tāva tajjassa viññāṇabhāgassa pātubhāvo hoti.
Ajjhattiko ceva, āvuso, mano aparibhinno hoti, bāhirā ca dhammā āpāthaṃ āgacchanti, no ca tajjo samannāhāro hoti, neva tāva tajjassa viññāṇabhāgassa pātubhāvo hoti.
Yato ca kho, āvuso, ajjhattiko ceva mano aparibhinno hoti, bāhirā ca dhammā āpāthaṃ āgacchanti, tajjo ca samannāhāro hoti, evaṃ tajjassa viññāṇabhāgassa pātubhāvo hoti.
Yaṃ tathābhūtassa rūpaṃ taṃ rūpupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchati, yā tathābhūtassa vedanā sā vedanupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchati, yā tathābhūtassa saññā sā saññupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchati,
ye tathābhūtassa saṅkhārā te saṅkhārupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchanti, yaṃ tathābhūtassa viññāṇaṃ taṃ viññāṇupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchati.
So evaṃ pajānāti .
‘evañhi kira imesaṃ pañcannaṃ upādānakkhandhānaṃ saṅgaho sannipāto samavāyo hoti.
Vuttaṃ kho panetaṃ bhagavatā .
‘‘yo paṭiccasamuppādaṃ passati so dhammaṃ passati;
yo dhammaṃ passati so paṭiccasamuppādaṃ passatī’’ti.
Paṭiccasamuppannā kho panime yadidaṃ pañcupādānakkhandhā.
Yo imesu pañcasu upādānakkhandhesu chando ālayo anunayo ajjhosānaṃ so dukkhasamudayo.
Yo imesu pañcasu upādānakkhandhesu chandarāgavinayo chandarāgappahānaṃ so dukkhanirodho’ti.
Ettāvatāpi kho, āvuso, bhikkhuno bahukataṃ hotī’’ti.
Idamavoca āyasmā sāriputto.
Attamanā te bhikkhū āyasmato sāriputtassa bhāsitaṃ abhinandunti.
